Indonézia X.: Expedícia 2011 – Relax pri mori a spoznávanie džungle

Relax pri mori

Desiaty deň sme strávili oddychovo pri mori. Začali sme ho, ako každý iný, raňajkami v reštaurácii pri bazéne. Švédske stoly s rôznymi druhmi ryže, mäsa, zeleniny, ovocia, omelety... k tomu káva, čaj, džúsy. Väčšinou sme po raňajkách už len večerali, bolo to kvôli pestrosti raňajok a tiež preto, že v tom teple sa jesť príliš nedalo. Po raňajkách sme si zašli trochu bokom, aby sme mali pokoj od člnov, vodných skútrov a lietajúcich lodí. Pri návrate sme si dali v miestnom obchodíku pivo a nechali sme aj asi 50 centový „trinkgeld“. Pre miestnu predavačku to bol asi najkrajší životný zážitok, aspoň tak vyzerala, obidvom nám pritom podala ruku a zaželala všetko najlepšie.

Jedenásty deň - Výlet do džungle

Znova do mikrobusu a hurá na Bali. Naše ubytovanie by bolo na dobrom mieste, ak by sme chceli deň stráviť v bazéne pri bare. Lenže tak to nebolo, včera sme dosť leňošili a dnes sme chceli spoznávať. Všetky zaujímavé miesta boli krížom cez ostrov, a tak sme sa vybrali zasa hore na sever, k jazerám a do džungle. Hore pod sopkami bola lepšia klíma, nebolo tak horúco a vlhko. Zastali sme nad jazerom a vošli úzkym chodníkom do lesa. „This is like in our country,“ prehlásila sklamane Jarka 2 pod obrovskými stromami a v obkľúčení bujnej a niekedy aj nebezpečnej vegetácie. Naozaj, v podstate v džungli rástli tiež stromy, kríky, tráva, „ako v našej krajine“. Ale bolo to iné. Stromy boli obrovské a mali veľmi sofistikovaný systém koreňov. Spúšťali ich zhora. Z kmeňa vyrastali konáre a výbežky ako liany smerom dole. Keď sa dotkli zeme, vypustili korene a uchytili sa. Neskôr zhrubli a vytvorili ďalší pomocný kmeň. Strom tak získal stabilitu a rástol v boji o slnko vyššie a vyššie. Nie vždy ale takéto zvýšenie stability stačilo. Presvedčili sme sa o tom, keď bol náš úzky chodník prerušený spadnutým stromom. Obísť ho sa ukázalo ako nie celkom jednoduchý úkon, ale podarilo sa.

Cesta do dediny

Pravdepodobne o takéto výlety medzi turistami veľký záujem nie je. Chodník bol úzky a nevychodený a náš sprievodca si miestami tiež nebol celkom istý. Napokon sme ale prišli k jazeru, nastúpili sme do dvoch paralelne spojených kajakov a veslovali sme na druhú stranu k dedine.

Jarke 2 sa zdal nápad osviežiť si nohy v jazere ako naozaj dobrý. Ako dobrý nápad to však vyhodnotila aj jedna obzvlášť šikovná pijavica a okamžite sa jej zavŕtala do nohy. Vytiahnuť sa mi ju podarilo až na tretí krát, keď som to už pomaly vzdával. Jazero bolo v kráteri sopky. Vodou ho zásobovali dažde, bol to vlastne bazén, žiadna rieka z neho neodtekala a ani žiadna rieka doňho nevtekala. Posledné obdobie dažďov bolo obzvlášť intenzívne, a tak sa voda jazera zdvihla a zatopila časť dediny, do ktorej sme išli a zatopila tiež dedinský chrám. Do normálu by sa jazero malo dostať tak o dva roky. Tak sme si od dedinčanov aspoň niečo kúpili za ponúkané ceny. Za dedinou nás už čakal mikrobus a dali sme si tradične dobrý obed v reštaurácii nad údolím. Cesta k nej bola plná úžasných výhľadov, takže Jarka 2 nadšene zavelila Jakubovi, ktorý mal v rukách kameru: „Toč to Bubinko, všetko to natoč, ja to potom vystrihám.“

Od reštaurácie sme sa dostali pešo k vodopádu, v ktorom šantil nejaký Holanďan. Ja by som takú sprchu neriskol. Dostať sa priamo pod padajúcu vodu z výšky vodopádu muselo byť rovnako bezpečné ako sa dostať do guľometnej paľby. Od vodopádu sme už nešli nikam, iba do hotela Bintang.

Text a foto: Stanislav Lupták