Indonézia IV.: Expedícia 2011 – Kráter Domas a návšteva čajovej plantáže
Ďalší deň sme mali naplánovaný výlet na kráter Domas, čajovú plantáž a kúpanie v termálnej vode. Opäť sme sa vydali na cestu pozdĺž nekonečného radu obchodíkov, reštaurácií a hotelov, ktorý v týchto miestach bol už ale občas prerušovaný ryžovými poľami.
Ryžové polia – krása a istota
Ryžové pole považujem za úžasný výtvor človeka, motyky a prírody. Je to vlastne terasa s hrádzou zaplnená do výšky 10 - 20 cm vodou s nasadenými radmi ryže. Jednotlivé terasy sú prepojené dômyselným systémom kanálov a kanálikov, ktorými neustále preteká voda. Obrábajú sa hlavne motykou, občas mechanizmom, za ktorým sa v blate brodí človek. Traktor by zapadol do bahna až po uši, je teda nepoužiteľný. A tak sa v blate brodia roľníci s motykou a trpezlivo a naozaj svedomito obrábajú svoje ryžové pole, svojho živiteľa, a jedinú istotu v tomto bláznivom svete. Za odmenu majú isté raňajky, obed aj večeru. Ryžové pole považujem za najväčší tamojší zázrak, vytvorený ľudskými rukami, za väčší ako všetky chrámy a pamiatky, ktorých je tu neúrekom. Polia sú ozdobou krajiny.
Kráter Domas s vôňou pekla
Kráter Domas je stále trochu činný, vypúšťa na ľudí síru. Asi ich nemá príliš rád, nedávno vytlačil svoje smradľavé bahno až na úbočia. Keby boli domorodci kresťania, vedeli by, že pod ním je peklo. Mohamedáni ale asi peklo so zápachom síry nemajú, a tak to nevedia. Vedia ale, že turistické miesto s parkoviskom nad kráterom je raj pre obchodníkov so suvenírmi. Je ich tam najmenej sto a veľa stánkov. Neustále útočia na city a peňaženku turistov. Sú ako muchy, odohnať sa nedajú. Ceny sa dajú znížiť o 70%, ako nám povedal Idong. A tak sme nakoniec aj nejaké suveníry kúpili.
Náročný život na čajovej plantáži
Po ceste dole sme sa zastavili na čajovej plantáži. Čaj sem priniesli Holanďania, bol to spolu s korením výnosný obchod, tak ho tu zaviedli a čaj sa pestuje dodnes. Ja by som ale na čajovej plantáži pracovať nechcel. Nazbierať 50 kg čajových lístkov za zmenu, čo je tu norma, znamená odtrhnúť najmenej 50 000 lístkov, ak každý váži jeden gram a to by som v tom teple nerád. Tých 50 kg lístkov sa po spracovaní zmení na mnoho porcií čaju. Ako sa to deje, sme uvideli v závode na spracovanie čaju, ktorý sme si prezreli. Videli sme ako sa z čajových lístkov stáva čaj biely, zelený a čierny. Ale ani tam by som pracovať nechcel.
Ani zadarmo sa neoplatí skúsiť všetko
Na záver dňa sme sa mali okúpať v termálnej vode. Vykľul sa z toho ale maličký a nie veľmi lákavý bazén pri reštaurácii, v ktorom sme sa mohli okúpať zadarmo, ak si potom dáme obed. Tak sme sa neokúpali. Trochu sme sa prešli po rezorte, ktorý so zvyškom Indonézie veľa spoločného nemal. Veľa spoločného s krajinou ale mala reštaurácia - bufet alebo čo to bolo pri ceste domov. Dali sme si Java kávu a grilovanú kukuricu s čili korením a niektorí členovia expedície tiež využili s úspechom miestnu toaletu. Posedeli sme si tam celkom príjemne, po turecky. Menej príjemný bol návrat do Bantungu. Pravdepodobne v dôsledku lejaku vypadli semafory a na bežný dopravný chaos sme spomínali s nostalgiou. Nakoniec sme vystúpili z mikrobusu a prešli posledných 200 m pešo. Ušetrili sme tak asi pol hodinu.
Deň sme zavŕšili slávnostnou večerou, na ktorú nás viezol Idong asi hodinu. Bola v reštaurácii na kopci nad mestom a Idong povedal, že to teda jeho trieda nie je, že už okolo tej reštaurácie išiel, ale že s nami v nej za stolom sedieť nebude a že nás počká v aute. Po celom dni som bol priam extrémne hladný, a tak som zhltol predjedlo ako jednohubku. Potom nasledovala akási medzipolievka a na záver hlavná polievka, obidve výborné a obidve som vládal len ochutnať. Keď na záver priniesli ešte zákusok, považoval som to za zlý vtip. Nalodili sme sa znova do mikrobusu a Idong nás viezol ďalšiu hodinu späť na hotel.
Text a foto: Stanislav Lupták
Diskusia k článku (0) |
Vložiť nový príspevok