Indonézia II.: Expedícia 2011 – Jakarta, mesto plné života

Na druhý deň prišiel pre nás Idong a vyrazili sme do dopravného chaosu 12 miliónového hlavného mesta krajiny, ktorá má 230 miliónov obyvateľov a 19. najvýkonnejšiu ekonomiku sveta. V meste sme videli ako z podhubia chatrčí a chudobných domčekov vyrastajú mrakodrapy, biznis centrá, nákupné centrá. Pripomínalo to prales, v ktorom z hustej prízemnej vegetácie vyrastajú v boji o slnko obrovské stromy. Všade na každom mieste sa hmýrilo množstvo ľudí, cesty boli obostavané malými obchodíkmi, ktorých tu bolo minimálne milión. Predávalo sa v nich všetko čo existuje, v každom bolo niekoľko ľudí, a otvorené boli snáď nepretržite. Napokon zatvoriť sa väčšinou ani nedali, predná stena na nich chýbala. Od dopravného chaosu cesty ich niekedy oddeľoval sotva meter a keď sa niekto rozhodol vytvoriť ďalší dopravný pruh, tak aj menej. Neoplývali poriadkom a dokonca sme boli očitými svedkami policajnej likvidácie takýchto obchodov pri jednej ceste blízko centra. Niektorý z miestnych politických lídrov si dal boj s nimi do programu, aspoň tak nám to vysvetlil Idong.

Spoznávanie histórie a miestnych chutí

Navštívili sme pamätník národného oslobodenia so zobrazenými etapami národnej histórie a množstvom detí. „Where are you from?“ (Odkiaľ ste?) precvičovali si angličtinu. „We are from Slovakia,“ (Sme zo Slovenska) precvičoval som si ju tiež. Že Slovakia nie je nijaký z blízkych ostrovov im bolo jasné hneď. Kde to ale môže byť, to sa hádať neodvažovali. „Slovakia is a very small and nice country in the middle of Europe,“ (Slovensko je veľmi malá a krásna krajina v strede Európy) pomáhal som im. Ale radšej som im nepovedal, že celá krajina má iba 5 miliónov obyvateľov. Veď by to bolo menej ako je polovica obyvateľov Jakarty.

V národnom múzeu nás čakali základné informácie o krajine: 17 508 ostrovov, 250 rás a jazykov, 230 miliónov obyvateľov, čo bolo pre našinca nepredstaviteľné číslo. Prezreli sme si expozície, z ktorých asi najdôležitejší bol čln z kmeňa stromu, pomocou ktorého všetky tie ostrovy zasídlili.

V prístave sme videli, že cement sa nakladá v pekle ručne a potom sme navštívili kaviareň Cafe Batavia, postavenú v koloniálnom duchu na hlavnom námestí koloniálnej éry. V minulosti toto námestie slúžilo aj na výkon trestov. Aj tých najťažších. Kaviareň bola vyzdobená fotkami slávnych osobností, ktoré ju navštívili, medzi nimi aj Václava Havla. Dali sme si tam Java kávu a snažili sme sa chvíľu cítiť ako kolonialisti. Janka vo svojom klobúku tieto časy náramne pripomínala.

Večer sme zašli na večeru do blízkej reštaurácie. Dali sme si výborné miestna jedlá a pochopili sme, čo sú to feferónky. Dali nám ich ako prílohu. Zobrali sme si kúsok do taniera a opatrne zjedli. Vedeli sme, čo nás asi čaká a feferónky naozaj nesklamali, naozaj boli štipľavé. Tak ako u nás. Nič zvláštne. Zvláštne ale začalo byť to, že pocit pálenia sa postupne nestrácal, naopak. Pochopili sme, že miestne feferónky sú časovaná bomba. Pocit pálenia neprestával, stále sa stupňoval, a na čelo vyrazil pot. Nebolo z toho úniku, nevedeli sme, kam strčiť hlavu, čo urobiť. Nakoniec sme to prežili a odvtedy sme mali pred nimi naozaj rešpekt.

Čo sme zažili a videli počas cesty do Bandungu si môžete prečítať už o týždeň.

Text a foto: Stanislav Lupták