Indonézia I.: Expedícia 2011 – cesta do krajiny ostrovov
Účastníci expedície:
Jarka 1: „Toč to Bubinko, všetko to natoč, ja to potom vystrihám.“
Janka : „Keď si dáš dole plavky, tak ja do toho bazéna skočím tiež.“
Jarka 2: „Toto je ako v našej krajine.“
No a Jakub, Maroš a Stano.
Deň prvý - odlet z Viedne
V pondelok 2.mája 2011 sme o 16.00 leteli z Viedne do Dohy. Tam sme čakali 4 hodiny a pokračovali sme do Jakarty. Prileteli sme večer, čas bol posunutý o 5 hodín. Na letisku nás očakával Idong. Ubytovali sme sa v hoteli Santika.
Cesta veselej partie
Na letisku vo Schwechate sme boli vyhlásení za najveselšiu skupinu od čias pádu Berlínskeho múru. Súčasne sme boli vyhlásení za skupinu, ktorá vypila za najkratší čas najviac Calvadosu. Do Indonézie ho každý mohol priniesť najviac liter. Zvyšok sme zlikvidovali. Vypitím.
V Dohe, kde sme prestupovali, sme už za najveselšiu skupinu vyhlásení neboli. Ale ani za najsmutnejšiu, motali sme sa triezvi po klimatizovanej hale a šťastne sme odleteli. A leteli sme nekonečne dlho, aby sme preleteli cez rovník – lietadlom to mierne hrklo, pretože pohonné hmoty v nádržiach sa začali točiť naopak, lebo tak sa na južnej pologuli musia. Ďalej sme preleteli ponad Sumatru a ponad zvyšky asi najznámejšej sopky predminulého storočia – Krakatoa a pristáli v Jakarte. Na letisku nás čakal, na naše mierne prekvapenie presne tak ako mal, náš prvý sprievodca – Idong. Neskôr sa to ukázalo ako pravidlo, všetci naši sprievodcovia boli presní, spoľahliví, ochotní, usmiati a príjemní. Tak ako aj všetci ostatní okolo.
Chaotický poriadok
Idong nás odviezol do hotela. Nastúpili sme do klimatizovaného mikrobusu, ktorý bol vo výbornom stave a vyrazili sme do ulíc veľkomesta. „Ako dlho sa u vás robí vodičák?“ spýtal sa Idong, keď videl naše potom zaliate čelá a pohľady plné hrôzy, ktoré sme upierali do pre nás absolútneho chaosu miestnej dopravy. „Tu to trvá štyri hodiny.“ Neskôr sme pochopili, že viac ani netreba. Na prvý pohľad absolútny chaos, v ktorom sa preplietajú tisícky skútrov pomedzi autá najnovších značiek, pričom o živote a smrti rozhodujú centimetre, sa naozaj zvládal jednoducho, stačilo niekoľko pravidiel, ktoré sa všeobecne rešpektovali:
1. Jazdí sa vľavo – naozaj, jazdilo sa vľavo, odvážiť sa ísť v protismere by bol pokus o samovraždu,občas sa o to nejaký skútrista pokúšal, ale naozaj takéto pokusy boli výnimočné.
2. Semafory – červená, oranžová, zelená – toto pravidlo bolo tiež rešpektované, aj keď červená neznamená striktné stop, skôr je to vnímané ako prepnutie prednosti v jazde. Autá zastanú na červenú presne v momente, kedy už vychádzajú autá z vedľajšej ulice, aby bez zbytočnej pauzy nadviazali na prúd vozidiel a skútrov pred nimi.
3. TÚT – krátke zatrúbenie znamená, že som uvidel medzi autami a skútrami pred sebou voľné miesto a vyrážam do neho. Kto urobí tút prvý, má na to voľné miesto právo, ostatní to rešpektujú.
4. TUTÚT – dve krátke zatrúbenia po sebe znamenajú, že upozorňujem okolie, že existujem, že tu som. Aby sa mi teda nikto nepchal pred auto, možno ma nevidí. Keď urobím TUTÚT, znamená to, že už nikto by nemal urobiť TÚT, nie je tu miesto, aj keď sa to môže niekomu zdať.
5. TUTUTÚT – tri krátke zatrúbenia znamenajú neštandard, obavu a používajú sa zriedka.
6. Píšťalka – zboku smelo vykročí do vozovky človek s píšťalkou a prípadne „palacinkárom“ s blikajúcimi LED diódami. Rázne zapíska, zamáva palacinkárom, autá na hlavnej ceste zastanú a na cestu sa môže dostať vozidlo od hotela alebo z iného parkoviska. Píšťalka ma väčšiu prioritu ako TÚT alebo TUTÚT, je všeobecne rešpektovaná.
7. Nikoho neohroz – je to asi základné pravidlo, možno malo byť uvedené na prvom mieste. Funguje to asi ako u nás na lyžiarskych svahoch, nesmieš ohroziť nikoho pred sebou, o chrbát sa až tak nestaraj, to už je problém tých, čo idú za tebou.
Tieto pravidlá stačia a za štyri hodiny sa naozaj naučiť dajú. Dopravné značky ako ich poznáme u nás sa možno používajú, ale ja som napríklad značku daj prednosť v jazde nevidel. Kto má prednosť je buď jasné zo situácie alebo je to dané akýmsi zvykovým právom. Nikto s tým problém nemá.
Nevyhnutnou podmienkou fungovania takéhoto dopravného systému, v ktorom ešte navyše neustále vznikajú a zanikajú ďalšie dopravné pruhy, je ale mentalita vodičov. Aj najzložitejšie situácie riešia s pokojom a v pohode. Absolútnou zásadou je nikoho neohroziť a že by sa mali rozčuľovať alebo nebodaj zúrivo vytrubovať, to ich ani nenapadne. Hnev, podobne ako nevedomosť a túžba sa tu považujú za chorobu mysle. Druhou a rovnako dôležitou podmienkou je samozrejme prirodzený talent Indonézanov na šoférovanie.
Adrenalín stúpa
Možno miliarda ľudí sleduje priame prenosy Formuly 1. Oplýva to nudou, pol position od štartu po cieľ. Nechcem vedieť koľko ľudí by sledovalo jazdu Idonga1 na skútri Suzuki od štartu po cieľ v Jakarte. Žiadne vyárendované pol position, ale neustále predbiehanie, hľadanie škáročiek, potom TÚT, šliapne na plyn, o 3 cm po ľavej a 4,5 cm po pravej strane sa vyhnem mikrobusu a tereňáku a je pred nimi. Nesmie zaváhať, lebo mu to vrátia, urobí kľučku vpravo, TÚTne, pridá, zabrzdí, no a ešte musí dávať pozor, aby pri tom nestratil syna a manželku, čo s mín na tom skútri sedia tiež. Niekedy ešte pridržiava pravou rukou pod pazuchou nejakú škatuľu a telefonujem z mobilu. Je to o inom adrenalíne ako F1, pri správnom biznis pláne by sa na skútristoch v Jakarte s kamerami na prilbe dali zarobiť milióny.
Pri tomto štýle jazdy musí byť každému jasné, že nie vždy sa všetko podarí a autá sú dotlčené, hrdzavé, špinavé. Ale nie sú. Autá sú nové, čisté, bez škrabancov. A veľké, žiadne miniautá, Keď sme sa dozvedeli, že Idong je z desiatich detí, pochopili sme prečo.
Po asi polhodine jazdy v tomto chaose sme sa šťastne dostali do hotela Santika, ubytovali sme sa a vyrazili sme k bazénu, osviežiť naše telá zvonka aj zvnútra. Zvonka vodou v bazéne, z vnútra nekresťansky drahým pivom. Sťažovať sme sa nemohli, v moslimskej krajine musí byť pivo nekresťansky drahé. A napokon nás to po celej tej ceste ani príliš neodradilo. Po prvom kole nám čašník doniesol prémiu za počet vypitých pív a po druhej priniesol ďalšie červené šiltovky s nápisom St. Nicolas, čo bola značka piva, čo sme tak s chuťou pili. Šiltovky sa pri ďalšom pobyte veľmi hodili. „Keď si dáš dole plavky, tak ja do toho bazéna skočím tiež,“ povedala mi Janka. Tak som stiahol plavky a skočil do bazéna. Janka tiež. A bez plaviek. Ale v spodnej bielizni, takže to až taký zázrak nebol. Navyše sa ku mne rozbehol s mojimi plavkami Jakub: „Neblázni, Alah ťa vidí!“ Hlavou mi preblesklo ako ma pred hotelom bičujú v zmysle šaría, a tak som si plavky zase rýchlo natiahol. Ale tak krutý trest mi nehrozil, islam v Indonézii má prvky predošlých náboženstiev a je mimoriadne tolerantný. Idong povedal, že Islam vyznáva 80% obyvateľov, z nich polovica vyložene formálne a z tých ostatných je ortodoxných len 10%. Teda z celkového počtu len 4%. Zanedbateľný počet. Ale ako tak rozmýšľam, pri 12 miliónoch Jakarťanov až tak zanedbateľný nie je, je to presne 48 000 ortodoxných. Dosť na to, aby ma pred hotelom bičovali viac ako dosť. Tak teda, nesťahujte si radšej plavky v bazéne.
Text a foto: Stanislav Lupták
Diskusia k článku (0) |
Vložiť nový príspevok