Pri odchode z kempu Podlesok odporúčame nemeškať a vyraziť v skorých ranných hodinách, nakoľko nás čaká skutočne dlhý deň plný zážitkov a možno opäť aj s trochou fyzickej námahy.

Z Podlesku, prípadne z priľahlých Hrabušíc, sa vydáme na juh, prejdeme cez celý Slovenský raj a našou prvou zastávkou bude Dobšinská ľadová jaskyňa.

Na výber máme znovu dve cesty. Tá priama a trochu kratšia (asi 28 km) a dobrodružnejšia vedie na začiatku rovnako ako cesta k doline Veľký Sokol. Teda cez Pílu, odtiaľ stúpa nekonečnými serpentínami cez sedlo Vernár, aby po niekoľkých kilometroch znovu klesala k  Dobšinskej jaskyni. Nevýhodou tejto romantickej cesty je jej výrazne nekvalitný povrch, pozostávajúci prevažne z obrovských dier, záplat a výmoľov, ktoré značne sťažujú prejazd. V čase mojej návštevy (august 2010) cesta bola navyše na niekoľkokilometrovom úseku z dôvodu opráv uzavretá, čo som sa dozvedel asi kilometer pred jej koncom...

Schodnejšie riešenie bude postupovať po nemenej romantickej trase Betlanovce – Spišský Štiavnik a ďalej po ceste č.67 na Vernár, cez serpentíny do údolia, v ktorom sa okrem hlavného ťahu na Banskú Bystricu nachádza aj náš prvý cieľ – ľadová jaskyňa, nachádzajúca sa na severnom svahu vápencového vrchu Duča vo výške 970 m n. m. Od parkoviska nás čaká relatívne náročný výstup príkrym svahom po šotolinovej ceste, na ktorej vám lýtka pripomenú, že ste sa v ostatných dňoch rozhodne neflákali. Zdoláme 130-metrové prevýšenie, utierame si pot a obdivujeme vitálnych starčekov a babky z turistických zájazdov, ktorí výstup zdolali rovnako ako my. Zaplatíme vstupný poplatok (7 € dospelý, 6 € študenti a dôchodcovia, 3,50 € deti 6-15 rokov). Zvýhodnený vstup majú aj invalidi, no zabudnite na to, že by ste navštívili jaskyňu a jej strmé úzke schodiská prekonali napr. s invalidným vozíkom, žiaľ. V jaskyni je možné za príplatok 10 € aj fotografovať, prípadne nakrúcať, no to sa príliš neoplatí, pretože všade okolo sú davy turistov a bez prípravy, statívu či kvalitného blesku sa nedajú urobiť kvalitné snímky.

Už spomenutý náročný výstup má aj svoje riziká, a tým najväčším je asi mokrý chrbát. Vonkajšia teplota môže pokojne prevyšovať tridsaťstupňové hodnoty, no po vstupe do „Studenej diery“ vás na chrbte skutočne zamrazí, lebo teploty tu neprekročia 0°C. Je teda dobré po zdolaní kopca najprv chvíľku vychladnúť, ideálne sa doobliekať a nedbať na to, že v parnom lete vyzeráte medzi ostatnými výletníkmi ako snehuliak.

Počas 30-minútovej prehliadky zamrazí aj tých najotužilejších. Po vstupe do jaskyňového systému klesáme príkrym schodiskom k niekoľkým samostatným častiam. Postupne navštívime Malú sieň, Veľkú sieň, Zrútený dóm, Ruffínyiho koridor a Prízemie s pôsobivým ľadopádom. Najväčší priestor jaskyne tvorí Veľká sieň elipsovitého tvaru s dĺžkou 72 m, šírkou v strede 42 m a výškou 7 až 10 m. Najväčší ľadový stĺp zvaný Studňa meria 9 m. Celkovo si návštevník pripadá ako na výprave po mrazničke, ktorú však pôsobivo doplňuje vecným komentárom sprievodca, monitorujúci zároveň svojim bystrým okom horlivých fotografov, akoby nenápadne, bez povolenky fotografujúcich s bleskom kvaple – stalaktity, stalagmity a ľadopády, ktorých je tu skutočne požehnane.

Z celkovej dĺžky jaskyne 1388 m je dnes verejnosti sprístupnený iba okruh dlhý 475 m. Jaskyňa je unikátna aj tým, že v roku 1887 bola ako prvá jaskyňa v Európe elektricky osvetlená. Toto miesto poznali už dlhé stáročia miestni pastieri, ktorí sa sem chodili ochladiť. Prvý skutočný odvážlivec, ktorý zostúpil do útrob jaskyne, bol kráľovský banský radca Eugen Ruffínyi so svojimi priateľmi v roku 1870. Ľadovcová podlaha s priemernou mocnosťou 25 m vznikla pôsobením zamŕzania horských prameňov vplyvom prúdenia vzduchu vápencovými komínmi, ktoré sem počas zimných mesiacov privádzajú mrazivý vzduch z povrchu. Asi najpôsobivejšia časť prehliadky je záverečná mohutná sála s mnohými ľadovcovými stĺpmi a ľadopádmi, nesúcimi poetické názvy Organ, Opona, Studňa či Niagara.

Dobšinská jaskyňa bola predtým spojená s neďalekou Stratenskou jaskyňou. Zával však oba systémy oddelil, čím sa čiastočne uzavrela aj cirkulácia vzduchu, takže možno povedať, že z dlhodobého hľadiska sa ľad začína pomaly no isto topiť. Jarné prúdenie a topiace sa snehy však túto stratu kompenzujú, takže niet obavy, že by jedna z najkrajších – a podľa množstva ľadovej výzdoby najbohatších – ľadových jaskýň na svete čoskoro stratí svoju jedinečnosť.

Za zmienku stojí aj niekoľko druhov netopiera, napr. veľký, ušatý, fúzatý, a iné, ktorí obývajú nezaľadnené časti jaskyne. Zaujímavosťou jaskyne je, že do roku 1946 v nej bolo povolené korčuľovanie pre verejnosť, a to po celý rok. V päťdesiatych rokoch minulého storočia v jaskyni trénoval slávny a úspešný československý krasokorčuliar Karol Divín a s ním vojenský krasokorčuliarsky oddiel…

V ďalšom pokračovaní sa prejdeme pod Muránskou planinou a navštívime zrúcaninu skalného hradu Muráň.

Text/foto: Jan Chaloupka

Preklad:J.Výborný