Dve osudové sirény mesta Kralupy - VIDEO

Terčom americkej armády mala byť rafinérka Kralupol, ktorá bola začiatkom vojny začlenená do nemeckého koncernu Benzin-Benzol-Verband-Bochum. Od roku 1943 bola ale výroba benzínu zastavená. Aj napriek tomu ju Američania zničili. Spolu s ňou aj stanicu a asi desatinu mesta. O život vtedy prišlo 248 ľudí, z toho 145 Čechov.

Medzi dymiacimi troskami v meste zostal stáť len pseudogotický kostol Nanebovzatia Panny Márie a svätého Václava. Ceduľka s nápisom na jeho bočnej stene dodnes pripomína asi najsmutnejšiu udalosť kralupskej histórie. Možno aj vďaka hustému dymu, ktorý sa vtedy valil zo zasiahnutej továrne, zostali neporušené aj dva mosty, ktoré spájali oba brehy Vltavy.

Obnova mesta sa príliš nepodarila …chýba námestie i radnica

Obnova zbombardovaného mesta išla potom ruka v ruke s nastoleným povojnovým komunistickým režimom. V Kralupách vyrástlo hneď niekoľko panelových sídlisk, nová stanica alebo napríklad kulturák. Všetko v uniformnom štýle, ktorý bol vtedajším súdruhom taký blízky.  

Radnicu, tú väčšinou honosnú budovu, ktorá je symbolom každého mesta, by ste ale v Kralupách nenašli. A čo hlavne - nenašli by ste ani námestie, na mieste kde zvyčajne stáva, v mieste dobre viditeľnom zo všetkých strán. Radnica aj námestie proste v Kralupách chýbajú. Ideálny rozhľad na celé mesto sa ponúka z rozhľadne Hostibejk, ktorá stojí na skale vysoko nad mestom. „Politici sľubujú, že nám tu námestie postavia. Vraj už behom niekoľkých rokov,“ teší sa mladá žena, ktorá fakt, že námestie nemajú, považuje za raritu.

Akési „pseudonámestie“ by ste mohli s nutnou dávkou fantázie vymyslieť v priestore kúsok od stanice. Jeho dominantou je opustený hotel, ktorý sa podľa miestnych chystá kúpiť mesto a urobiť si z neho svoju vlastnú kralupskú radnicu. Do tej doby sa ale mestskí zástupcovia budú musieť schádzať v prenajatých priestoroch Hotela Sport. „Hneď vedľa majú ubytovňu Ukrajinci,“ popisuje miestne pomery mladá kralupská rodáčka. „Ale naša stanica, je myslím, super,“ pokračuje ďalej v rozprávaní o jej rodnom meste. „Je tam dokonca aj spoločenská sála,“ dodává. A má pravdu. Stanica v Kralupách nad Vltavou môže bez hanby konkurovať pražskému „Hlaváku“. Ešte pred rekonštrukciou pražskej hlavnej železničnej stanice by z imaginárnej súťaže “o krajšiu stanicu“ – Kralupy určite vyšli lepšie. V porovnaní s inými modernými stanicami v Európe ale majú obe čo doháňať.

Siréna, ktorá sa ozvala roku 2002…

…prebudila celé mesto. Znela možno rovnako naliehavo ako tá na jar roku 1945. Všetci tušili, čo sa môže diať. Len málokto ale predpokladal tak hrozivý scenár. Storočná povodeň spláchla v Kralupách takmer všetko, čo mala v dosahu. „Škola bola zatopená až do prvého poschodia. Ešte dlho potom sa zháňali priestory, kde by sa dalo vyučovať,“ popisuje hroznú atmosféru kralupská rodáčka. „My sme mali šťastie, voda zostala len v pivnici. Z domu ale v tú noc museli ujsť všetci.“ Okrem Vltavy pomohol väčšiu časť mesta zatopiť aj Zákolanský potok, ktorý vedie presne jeho stredom.

Sídlisko Cukrovar a Vltavu oddeľuje, okrem nenápadnej cestičky pre peších a cyklistov omnoho výraznejšie na zeleno natrené potrubie. Nedá sa prehliadnuť snáď zo žiadneho uhlu pohľadu. Podľa jedného z miestnych ním prúdi teplá voda práve do bytov sídliska Cukrovar. Druhý vltavský breh si „šéfujú“ kačice a labute. Ľudí sa neboja. Naopak. Idú im naproti zakaždým, keď sa niekto priblíži. Na zimu neodlietajú, nemajú dôvod. Dostanú, čo chcú. Miestnych si proste „ochočili“, dokonale.

Inšpirujúce Kralupy

Možno o niečo viac než prostá hydina a určite úplne iným spôsobom, miloval Kralupy aj laureát Nobelovej ceny Jaroslav Seifert. Narodila sa tam jeho matka a on sám tam strávil veľa času. Kralupám dokonca venoval niekoľko básnických zbierok. Na kralupskom cintoríne je aj pochovaný. V múzeu potom nájdete jeho pamätnú sieň, v ktorej je vystavená Nobelova cena Jaroslava Seiferta.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Kubáčková