V tomto stredočeskom mestečku, ktoré leží necelých 40 kilometrov od Tábora a Humpolca, a kam fúka vietor od Prahy, z Vysočiny a z južných Čiech, žije asi 12 tisíc ľudí. Vlašim v predvianočnom, trochu mrazivom a chvíľkami ale aj slnečnom dni, žije pokojným tempom. Žiadne šialené nakupovanie, dokonca ani tradícia adventu, kedy bývajú obchody otvorené aj cez víkendy, miestnych podnikateľov príliš nevzrušuje. Ani so zdobením vianočného stromu, stojacieho na námestí, sa nikto nepretrhol. Za bieleho dňa, keď nesvietia farebné svetlá, vyzerá proste ako strom, ktorý tam kedysi vyrástol. Napriek tomu je toto miesto viac než kúzelné.  

Všetko našikmo – dnes aj vtedy

Na Veľkom Rínku alebo tiež na Žižkovom námestí nezaparkujete inak než našikmo. Vodič teda bude vystupovať do kopca a spolujazdec z kopca, alebo obrátene, podľa toho ako kto parkoval. Takto našikmo sa v meste Vlašim žije od pradávna. Na Veľkom Rínku sa konali všetky dôležité akcie. Veľmi významný bol aj osemdenný trh, kde to vraj voňalo všetkými možnými dobrotami, hlavne však mäsom a chlebom. Na Rínku bývali aj kúpele.

Keď tam tak človek stojí a pozerá na studňu, ktorú zdobí ktosi s helmou na hlave, hovorí si, že vtedy museli byť skvelé časy. Všetok život smeroval k jednému trhu, kde sa tovar menil na peniaze a kde ľudia získavali informácie jeden od druhého. Žiadne mobily, žiadne autá, len poctivé remeslo, tvrdá práca, klopot konských podkov a rinčanie povozov, ktoré ťahali. Dnes tu, ako spomienka na rušný život, stojí len studňa, na ktorej stĺpe je skutočne niekto, o koho pôvode sa dodnes špekuluje, a mnoho krásnych domov, ktoré dohromady obklopujú priestor kedysi plný života. Aj keď je dnes všetko inak, je fajn, že história žije aspoň prostredníctvom práce našich predkov a my sa k nej môžeme vracať, kedy sa nám zachce, aj keď len v našich predstavách.

Záhadná socha na Rínku

Niečo málo sa o pseudogotickej studni ale predsa len vie. Na to, aby sa nevedelo vôbec nič, je totiž moc mladá. Na námestí vo Vlašime stojí od roku 1886 a ten ktosi s helmou má byť rytier. Avšak o akého rytiera ide, to už podnikateľ František Šebek, ktorý mestu studňu aj sochu daroval, zabudol povedať. A alebo bol práve kronikár len mimo službu, kto vie. Miestni ľudia však tajomného rytiera považujú za Jana Žižku z Trocnova, preto sa aj námestie volá Žižkovo.   

Časť historickej zástavby mesta z 20. rokov minulého storočia musela bohužiaľ ustúpiť tvrdej ruke komunistických panelov. A tak namiesto kúzelných domčekov stoja paneláky, len kúsok od kostolov sv. Jijlí a Československých husitov. Kedysi by sa asi dalo napísať: „V tieni kostolov, žijú ľudia.“ Dnešok píše: „V tieni ľudských príbytkov sa krčia dva vlašimské kostoly, a to aj napriek tomu, že ten historicky mladší zdobí vysoká veža.“

Vlašimský zámok, jeho veže a brány

Nad všetky paneláky ale bezpečne vyčnieva veža vlašimského zámku. Prebíja ich nie len svojou veľkosťou, ale tiež svojou historickou hodnotou. Na jeho mieste kedysi stával gotický hrad. Z neho sa dochovala len jedna veža, ktorá bola mnohokrát prestavovaná. Hrad bol nad riečkou Blanice vystavaný pravdepodobne roku 1303 a jeho úlohou bolo chrániť pôvodnú obchodnú cestu vedúcu z Prahy do Jihlavy. Koncom 14. storočia sa tam usídlil rod pánov z Vlašimi. Pôvodný hrad nechali na renesančný zámok prestavať v 16. storočí Vostrovcovia z Královic. Neodmysliteľnou súčasťou impozantnej zámockej budovy je zámocký park, ktorého súčasťou sú tri brány a niekoľko historicky zaujímavých stavieb.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Maňáková