ČR: Dobříš - miesto pod rakúskou nadvládou - VIDEO

Dobříš je druhé najväčšie mesto příbramského okresu, kde žije viac ako osem a pol tisíca ľudí. Centrom diania ich života je námestie - Mírové náměstí - trochu nevkusne riešené.

Z jednej strany vyzerá ako bežná ulica, a to navyše veľmi rušná, ktorú denne prechádza tisíc áut hlavne smerom k Prahe, kam mnoho miestnych dochádza za prácou. Na druhej strane námestia stojí autobusové nádražie, ktorého nástupisko zapĺňa väčšinu priestoru.

História ukrytá do tieňa panelákov

Zastrčené vzadu sa krčia domy, ktoré keby vedeli rozprávať, povedali by všeličo o pradávnej histórii tohto mestečka. Nad tým všetkým neprehliadnuteľné paneláky, ktoré bohužiaľ vždycky zatienia to pekné, čo tu z minulosti zostalo. Vo väčšine miest našťastie tvoria len jednu alebo niekoľko častí a historického jadra sa nedotýkajú. V Dobříši ale stoja len kúsoček od námestia. Tiež obchodný dom práve nepridáva na kráse centra mesta.

Na námestí stojí tiež, okrem všetkého zmieňovaného, miestna radnica. Túto nenápadnú, ale pritom veľmi peknú budovu by ste možno ľahko prehliadli. Je nízka a ani priestor okolo jej vchodu nie je práve širokou planinou. Len vežička s hodinami na jej streche ukazuje ostatným domom v okolí niečo ako: „To som ja, ja to tu vediem.“

Na jej mieste od roku 1666 stávala radnica drevená. Bola zdobená podlubím a okolo jej prvého poschodia sa tiahla pavlač. Keby sa ju dobříšski roku 1820 nerozhodli zbúrať a nahradiť radnicou murovanou, zaiste by vyhorela. A keby nie, bola by zrejme jednou z výnimiek, pretože významné stavby horeli v minulosti skoro stále. Zvlášť tie drevené. Záhadou teda zostáva, prečo sa požiar, ktorý zachvátil roku 1720 skoro celé mesto, drevenej radnici vyhol. Radnici možno, zámku ale nie.

Kus Rakúska v krajine Českej

Zámok Dobříš je totiž tým pravým dôvodom, prečo do Dobříše jazdia tiež turisti. Chateau Dobříš už podľa názvu dáva tušiť, kto že je jeho pánom. Rozhodne to nie je Čech, ba dokonca ani štát český. Bývalý „Domov československých spisovateľov“ od roku 1998 vlastní Rakúšan.

Ak opomenieme časť histórie tradičného scenára s už zmieňovaným požiarom, kde nebudeme popisovať, ako miestni behali pre vodu a požiarnici mali na ceste nehodu, preto sa k ohňu na streche dostavili neskoro a zámok tak vyhorel do základov, bude naše rozprávanie o histórii zámku také obyčajné. Okrem niekoľkých medzníkov.

Ten prvý a najdôležitejší, bez ktorého by žiadne ďalšie medzníky ani byť nemohli, prišiel roku 1676. Vtedy totiž nechal František Maxmilián Mannsfeld pôvodnú tvrdzu prestavať na niečo honosnejšieho. Zámok vyhorel ani nie pol storočia potom, nech už príčina požiaru bola akákoľvek.

Nová epocha zámku prišla s rozsiahlym projektom roku 1745, ktorý si nechala vypracovať vdova po Karlovi Františkovi Adamovi Mannsfeldovi Eleonóra, po rokoch zjavne znudená pobývaním v provizórnych príbytkoch.

O ďalší medzník sa postarali Nemci roku 1942. Vtedy sa stal zámok majetkom Nemeckej ríše. Nemcov potom ešte posledný vojnový rok 1945 celkom svižne vystriedali komunisti a zo zámku sa stal „Domov československých spisovateľov“. Až rok 1998 definitívne rozhodol o navrátení majetku súkromným vlastníkom.

Dnes je zámok veľmi príjemným, aj keď trochu konzervatívnym miestom, kde čašník neváha ani sekundu, aby dáme zapálil cigaretu, a vzápätí naservíroval nie zas tak vydarené jedlo. Ale tiež miestom, kde vás vrátnik v búdke so závorou nevyberaným spôsobom žiada o zaplatenie 25 korún, ak chcete prejsť francúzskym parkom.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: Zuzana Megerssová