História

     Známa domnienka, že prvý kontakt Európy s Amerikou uskutočnili pred Kolumbom Vikingovia, sa týka osídlenie v L’Anse aux Meadows na Newfoundlande približne z roku 1000 n.l.

Novovek   

    Tesne po objavení Ameriky Krištofom Kolumbom sa objavilo niekoľko prvých rybárskych osád na Labradore. Ďalší známy európsky objaviteľ, ktorý sa vylodil na území dnešnej Kanady, bol v roku 1497 John Cabot a zem vyhlásil za vlastníctvo anglického kráľa Juraja VII. Po ňom nasledovali aj Španieli a Portugalci, avšak s vnútrozemským prieskumom a zakladaním kolónií začal až v roku 1534 Francúz Jacques Cartier. Prvý pokus založiť osadu vznikol v roku 1600 v Tadoussac, ale neuspel a Tadoussac zostal aspoň ako obchodná stanica. Úspešný pokus o založenie osady prišiel o päť rokov neskôr pod vedením Samuela de Champlaina.      Dedina dostala názov Port Royal, pretrvala do dnešných dní a dnes je známa ako Annapolis Royal (Nové Škótsko). Po tom, ako v roku 1608 založili Québec, Francúzi vyhlásili Kanadu za svoje územie. Nasledovala vlna šiestich tisíc prisťahovalcov, ktorí sa usadili predovšetkým pozdĺž toku rieky sv. Vavrinca.

     Kontakt európskych emigrantov s pôvodnými obyvateľmi bol katastrofou od prvopočiatku. Obyvatelia starého kontinentu so sebou totiž indiánom priniesli aj smrtiace choroby, ako napríklad kiahne, ktoré dokázali vyhubiť celé dediny. Avšak Francúzom sa podarilo spriateliť sa s niekoľkými kmeňmi, napriek tomu stále ostávalo zopár, ktoré kládli ozbrojený odpor. V popredí boli predovšetkým Irokézi, prostredníctvom ktorých sa Briti pokúšali Francúzov oslabiť.

     Kolonisti z krajiny galského kohúta medzitým zakladali stále nové osady. Keď sa medzi nimi objavil Québec, hneď bol vyhlásený za hlavné mesto Nového Francúzska. Živobytím pobrežných komunít tejto dŕžavy bol hlavne rybolov a ekonomika osád pozdĺž rieky sv. Vavrinca bola založená na farmárstve. Ako vidno, ich hospodárenie bolo primitívne a navyše im život strpčovali neustále vojny s Irokézmi.

      Postupne Francúzi prenikali ďalej do vnútrozemia, do oblastí dnešných teritórií Québec, Ontário a Manitoba, obchodovali so zbraňami, pušným prachom, oblečením a nožmi. Pretože život v novej kolónii bol ťažký, Nové Francúzsko malo v roku 1759 iba 65 000 obyvateľov a malo aj iné problémy ako slabú imigráciu. Francúzska vláda totiž mala iba malý záujem o podporu svojej americkej kolónie a zväčša ju nechávala, nech si svoje problémy rieši sama.

     Británia ako južný sused Nového Francúzska, si postupne začala nárokovať Hudsonov záliv. Francúzsko tak prešlo do vojnového stavu s Britániou, pričom jednou zo zámienok boli aj Irokézi bojujúci britskými zbraňami. Konflikt sa vliekol po 17. a 18. storočie. Hlavné pozemné boje sa diali predovšetkým na hraniciach s Kanadou alebo v nej samotnej. Prvá oblasť, ktorú Briti získali a nechali si aj potvrdiť Utrechtským mierom za vlastné, bolo Nové Škótsko, čo im dalo kontrolu nad tisíckou francúzsky hovoriacich Akaďanov. Briti svojím novým poddaným nedôverovali a tak sa snažili ich počet „zriediť“ prílivom protestantských kolonizátorov z Európy. V roku 1755 nechali Briti deportovať približne 12 000 Akaďanov po všetkých svojich severoamerických dŕžavách.

     Začiatok druhej polovice 18. storočia poznamenala Sedemročná vojna, ktorá po podpísaní mierovej zmluvy v Paríži znamenala pre Francúzsko podstúpenie takmer všetkých ich severoamerických dŕžav Británii. Ďalší vojnový konflikt prepukol až v roku 1812. V tejto vojne proti sebe bojovali Spojené štáty a Británia. Kongres Spojených štátov vyhlásil vojnu Kanade v júni 1812, pričom za vojnu väčšinou hlasovali delegáti z juhu a západu, ktorí verili, že jediná možnosť ako expandovať na západ, je porážka Kanady a indiánov. Vojna skončila mierovou zmluvou podpísanou v Gente a žiadna zo strán neutrpela žiadne územné zisky či straty. Jediní, kto skutočne prehrali, boli indiáni, bojujúci na britskej strane, ktorí boli hlavnou silou, ktorá odrazila inváziu vojsk USA. Po vojne si mohli iba vybrať medzi Spojenými štátmi, ktoré by sa k nim správali kruto, alebo Britmi, ktorí by mohli byť milostivejší. Jedinou významnejšou zmenou, ktorú vojna priniesla, bolo obrátenie toku migrácie, ktorá predtým smerovala na sever, na západ do Ohia a Michiganu.

Moderná doba

     V roku 1837 začali v hornej a dolnej Kanade nepokoje proti britskej koloniálnej vláde. V hornej Kanade sa skupinka reformátorov pod vedením Williama Lyona Mackenzieho chopila zbraní a vyprovokovala niekoľko dezorganizovaných a zväčša neúspešných šarvátok v okolí Toronta, Londýna a Hamiltonu. V dolnej Kanade mali nepokoje významnejší ráz. Mestá Chambly a Sorel obsadili rebeli a Québec ostal izolovaný od ostatných kolónií. Robert Nelson, vodca montrealských povstalcov, v roku 1838 prečítal davu v Napierville deklaráciu nezávislosti. Avšak povstalci boli nakoniec porazení, niekoľko stovák ich bolo zatknutých a dokonca na výstrahu bolo zapálených aj niekoľko dedín. Aktom Únie sa v roku 1840 z Kanady stala jedna kvázifederálna: Spojené provincie Kanady. Britské zjednocovanie severoamerických provincií vychádzalo z obáv, že americká expanzia na západ by mohla ohroziť jej kolónie.

      Dňa 1. júla 1867 britský parlament schválil Britský severoamerický akt, ktorý z provincií Kanady, Nového Brunswicku a Nového Škótska vytvoril federáciu, spadajúcu pod britskú kráľovnú. Kanada dostala štatút domínia, čo značilo, že je samosprávnou kolóniou Britského impéria. Spolu s budovaním kanadskej pacifickej železnice krajina expandovala na sever, východ aj západ. V roku 1870 sa ku Kanade pripojila Manitoba a Britská Kolumbia nasledovala o rok neskôr. So ziskom nových rozsiahlych teritórií zriadili Severozápadnú jazdnú políciu, dnes Kanadskú kráľovskú jazdnú políciu. V roku 1905 pribudli Saskatchewan a Alberta.

     Počas prvej svetovej vojny sa upevnilo kanadské národní vedomie. Najväčší kanadský úspech bola 9. apríla 1917 bitka pri Vime, kde kanadské jednotky dobili nemeckú pozíciu na opevnenom kopci, ktorý predtým úspešne vzdoroval britským a francúzskym útokom.   

      V povojnovej dobe, kedy vypukla Veľká hospodárska kríza, Kanada, predovšetkým západná, veľmi trpela a vytriezvenie prišlo až na počiatku druhej svetovej vojny. Kanadská účasť v nej začala 10. septembra 1939 vyhlásením vojny Nemecku, týždeň po Británii. Kanadské jednotky sa zúčastnili napríklad neúspešnej obrany Hong-Kongu, spojeneckej invázie do Talianska aj do Normandie. V národe, ktorý v tom čase mal približne 11 miliónov obyvateľov, slúžilo 1,1 milióna mužov v armáde, z toho približne 45 tisíc zahynulo a 55 tisíc bolo ranených. Okrem mŕtvych a zranených priniesla vojna Kanade stratenú prosperitu. Sled liberálnych vlád dal kanadskému ľudu sociálny blahobyt včítane všeobecnej zdravotnej starostlivosti, dôchodkov a penzie pre veteránov.

     Predvojnová finančná kríza, ktorú navyše zhoršovala vysoká miera korupcie, znamenala, že obyvatelia Newfoundlandu sa od Kanady v roku 1934 odtrhli a stali sa obyvateľmi kráľovskej kolónie pod správou britského guvernéra. Keď však v roku 1941 prišli americké jednotky, prosperita sa vrátila s investíciami do leteckých a námorných základní. Kanadskú vládu tento stav znepokojil a obávala sa, že Newfoundland sa stane jedným z amerických štátov. Britská vláda v roku 1948 prišla s referendom, v ktorom obyvateľom dala tri možnosti: ostať kráľovskou kolóniou, získať štatút domínia (= nezávislosť) alebo sa pripojiť ku Kanade. Ako vidieť, možnosť pripojenia sa k USA tam nebola. Po rozhorčených diskusiách sa obyvatelia Newfoundlandu nakoniec v roku 1949 pripojili ku Kanade.

Kanada od roku 1990

     V 90. rokoch nastalo obdobie hospodárskeho zmätku, a to predovšetkým kvôli vysokej nezamestnanosti na začiatku tejto dekády, a takisto za rokmi nahromadenému štátnemu dlhu a vysokému deficitu. Konzervatívne aj liberálne vlády odsúhlasili značné škrty v sociálnej politike a začali privatizovať štátne služby a podniky.

     Rok 1995 poznačila kontroverzia v Ipperwash v Ontáriu, kde bol jeden z pôvodných obyvateľov Kanady zastrelený, keď vyjadroval protest proti vláde. Následné vyšetrovanie zistilo, že v kanadskej polícii je bežný rasizmus. To viedlo k tomu, že vláda sa začala zaoberať právami pôvodných obyvateľov, čo vyústilo v roku 1999 v tzv. Nisga’askú konečnú dohodu, uzatvorenú medzi ľudom kmeňa Nisga’a, provinciálnou vládou Britskej Kolumbie a federálnou vládou, a riešiacou problém územných nárokov. Federálna vláda vyriešila aj požiadavky Inuitov, ktorí chceli mať vlastný samosprávny celok, tým, že vytvorila teritórium Nunavut.

     Po roku 2000 vláda prišla s dôležitými politickými aj sociálnymi zmenami, ktoré vznikli v súvislosti s teroristickými útokmi z 11. septembra 2001. Kanada takisto podporila vojenskú intervenciu v Afganistane, ale postavila sa proti vojne v Iraku, čo vyvolalo značný politický rozpor medzi jej vládou a vládou Spojených štátov.

Text: Maxim Kucer