Bitka pri Slavkove: v predvečer výročia
Vlak, zostavený z vagónov rôznej minulosti, vyrazil z bratislavskej Hlavnej stanice krátko popoludní. V strede súpravy nechýbal reštauračný vozeň, vedľajší vozeň bol v spoločenskej úprave s bufetom, najviac pozornosti však pútali historické salónne vozne, podľa nápisov zrejme maďarského a talianskeho pôvodu. Neviem, aké počasie panovalo na Morave pred 205 rokmi, nás však čakalo husté sneženie, ktoré v našich končinách zvyčajne znamená kalamitu na cestách, takže do cieľa jazdy sme došli s oneskorením, už za tmy. Cesta viedla cez Brno do stanice „Křenovice – horní nádraží“, vzdialenom iba zopár kilometrov od Slavkova pri Brne.
Niežeby v Slavkove nebola železničná zastávka, ale práve v Křenoviciach mali rozložený tábor niektoré vojenské jednotky, ktoré sem pricestovali, aby si výročie slávnej bitky pripomenuli v dobových kostýmoch priamo na mieste bojov. Podľa dochovaných zápisov práve v tejto obci sa pred bitkou nachádzal hlavný stan velenia rakúsko-ruských vojsk. Niekoľko ich súčasných nasledovníkov čakalo účastníkov historického vlaku priamo na stanici s ukážkou dobového vojenského výcviku vrátane súboja muža proti muži a celé toto historické „entrée“ ukončil opakovaný výstrel z poľného dela.
Následne sme navštívili poľný tábor v neďalekom hostinci, upravenom do historickej podoby, kde nás „markytánky“ v dobových uniformách a odevoch privítali horúcim čajom. Označenie „markytánka“ je podľa niektorých prameňov odvodené od mena mučeníčky sv. Markéty (Markyty), ktorej rany sa samy do druhého dňa zahojili (patrónky rodiacich žien), podľa iných pochádza z nemeckého slova „marktfrau“ čiže trhovkyňa alebo obchodníčka, ktorá vojsko zásobovala všetkým potrebným na prežitie (vo francúzštine „la vivandiere“).
Pri ohňoch sa na ražni opekalo prasiatko, nechýbali ukážky zručnosti dedinského kováča a iných remeselníkov, ktorí sa vojakom starali o zbrane, vozy, odev, obutie a ďalšie potreby. Naša cesta mala viesť k Mohyle mieru na návrší uprostred polí na mieste bývalého bojiska. Tá však bola pre množstvo nového snehu takmer nedostupná a tak, aj s ohľadom na naše časové meškanie, pristavené autobusy zamierili priamo na zámok v Slavkove, kde nás okrem prehliadky zámku očakávala aj večera v podobe gulášu „v delovej guli“, čiže v bochníku chleba.
Slavkov čiže Austerlitz
Zasnežené mestečko nás vítalo doslova atmosférou zimy, akú poznáme z obrázkov Josefa Ladu – všade hromady snehu, šantiace sa deti na sánkach na malom vŕšku pod hradbami, do zelena rozžiarený strom na námestí pred zámkom. A takmer na každom kroku postava v historickej uniforme francúzskej, rakúskej či ruskej armády. Na zámku sme dokonca stretli „živého Napoleona“, ktorý napriek pokročilej hodine ochotne zapózoval návštevníkom. Spolu s ďalšími postavami v niekoľkých jazykoch dolaďovali posledné detaily scenára spomienkových slávností pre nasledujúci deň. Podľa vyjadrenia organizátorov na druhý deň očakávali až 1200 nadšencov vojenskej histórie, a to nielen z krajín, ktorých národy bojovali v pamätnej bitke pri Austerlitz. Pre tých, čo v škole nedávali pozor, alebo už dávno zabudli na školské lavice, prípadne ani nečítali (či nevideli niektorú zo jeho filmových verzií) slávny román Leva Tolstoja „Vojna a mier“, zopár slov na lepšie pochopenie, o čom je reč.
V bitke „troch cisárov“ bojovala Napoleonova „Grand armée“ (Veľká armáda), ktorá krátko pred tým dobyla Viedeň, proti vojskám rakúskeho cisára Františka II., ktorým prišli na pomoc jednotky ruského cára Alexandra I., vedené legendárnym vojvodcom Michailom Ilarionovičom Kutuzovom. Bitku, ktorá vstúpila do dejín aj ako ukážka vojenského strategického umenia, sám Napoleon označil názvom „Austerlitz“ podľa zámku v Slavkove, na vtedajších rakúskych mapách. Zámok údajne pred bitkou navštívili dvaja spojeneckí cisári, a po bitke v ňom prespal sám Napoleon (nie však na kniežacej bielej posteli, ktorá patrí k atrakciám zámockej prehliadky, ale na svojom poľnom lôžku). Dňa 6. decembra 1805, teda štyri dni po bitke, na tomto zámku splnomocnenci francúzskeho a rakúskeho cisára podpísali prímerie.
Názov Austerlitz sa tak dostal nielen do učebníc histórie, ale napríklad aj do názvov ulíc alebo jednej z parížskych železničných staníc (Gare d’Austerlitz). Víťazstvo francúzskej armády pri Slavkove nakoniec potvrdilo podpísanie tzv. Prešpurského mieru 26. 12. 1805 – v Bratislave ho pripomínajú kamenné dosky v priečelí vstupu do Primaciálneho paláca. Tento dokument pre habsburskú monarchiu znamenal okrem finančnej aj stratu niektorých území (napr. Benátky, Istria a Dalmácia pripadli Talianskemu kráľovstvu).
V bitke pri Slavkove Napoleon stratil asi 7000 príslušníkov zo svojej 67-tisícovej armády, zatiaľ čo na strane početnejšieho rakúsko-ruského vojska (85 000 mužov) padlo okolo 27 000 vojakov. Tieto smutné čísla pripomína práve Mohyla mieru, mimochodom jeden z prvých „mierových“ pamätníkov na svete, pozoruhodná aj svojou architektúrou (Josef Fanta). Na jej návštevu si však vyberte lepšie počasie ako býva začiatkom decembra ...
Text a foto: Jiří Výborný
Diskusia k článku (0) |
Vložiť nový príspevok
Súvisiace články
Salónnym vlakom po stopách histórie
Súvisiaca fotogaléria
Slovensko: Bratislava stará a nová
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.