Tak napríklad proti atlétom, ktorí sa právom považujú za inteligentov, ktorých šport číslo jedna - atletika má prívlastok kráľovský šport, je dnes lezenie zábava otvorená takmer všetkým. Len ťažko si predstaviť, že by atletické ovály a množstvo driny kvôli stotinám sekundy alebo jednému centimetru k sebe pritiahli masy nadšencov. Lezenie v dnešnej komerčnej podobe takú moc ale má.

Praví lezci sa vzdávajú komercie

Dokiaľ neboli v mestách lezecké steny, boli lezci veľmi špecifickou skupinou. Ľudia s pevnými zásadami, ktorí hľadali uspokojenie v dobývaní veľhôr alebo vrcholov kúzelných skál. Ľudia, ktorí bojovali s prírodou, ale hlavne sami so sebou. Ľudia vnútorne veľmi vyzretí a silní, ale tiež tí, ktorí za svoje sny mnohokrát zaplatili životom. V skupine tých, ktorá si hovorí lezci, takých zostalo ako šafranu.

„Ľudia, ktorí lezú v skalách alebo v horách majú potrebný životný nadhľad. Tým, ako v lezení riešia problémy spojené s bezprostredným ohrozením života, tak také tie bežné problémy, ktoré nás ostatných môžu rozhodiť, prechádzajú laxne a ako som hovoril s nadhľadom,“ hodnotí svojich kolegov Kamil Korejs. „Nie je to ale pravidlo, vôbec nie u tých, ktorí raz týždenne zájdu na stenu. Týka sa to hlavne lezcov, ktorí tomu dávajú všetko a sú do lezenia naozaj zabraní,“ upresňuje svoje myšlienky.

Lezenie sa síce priblížilo ľuďom, ale neznamená to, že by tým stratilo zo svojho kúzla. Len nie každý kto lezie, o sebe môže prehlásiť: „Som lezec srdcom a pokojne zomriem, aby som dosiahol na vrchol.“

Text: Klára Svobodová

Preklad: Zuzana Megerssová