Rozlohou menšia, ale svojimi vrchmi vyššia z nich, Guayanská vysočina, zasahuje do územia šiestich štátov: Kolumbie, Venezuely, Brazílie, Guyany, Surinamu a Francúzskej Guyany. Guayanská vysočina svojou rozlohou zaberá viac ako 700 000 km² a na mape má tvar stlačeného oválu, pretiahnutého západo-východným smerom. Severná hranica vysočiny predstavuje dolný tok Orinoka, na východe a na juhu prechádza vysočina do údolia Amazonky. Na západe je hraničným pásmom údolia rieky Rio Negro, najväčšieho ľavostranného prítoku Amazonky. Typickým znakom tamojších stolových hôr sú až 1000 m vysoké skalné steny. Najvyššie body vysočiny sú bez výnimky budované formáciou Roraima, ak už je to vlastná Roraima, dlho považovaná za najvyšší vrch celej vysočiny, Pico Neblina alebo Juliana Top. Práve Pico da Neblina (3014 m) je najvyšší vrch celej vysočiny, ktorý leží v pieskovcovom pohorí Macizo de la Neblina na území Brazílie, pričom je zároveň najvyššou horou tohto štátu. Nadmorskú výšku 2500 m prekračuje aj mnoho ďalších vrchov západnej časti vysočiny, zatiaľ čo relatívne malú výšku východnej časti ilustruje najvyšší vrch tejto oblasti, ktorým je Juliana Top v Suriname s 1230 metrami. Masívy vysočiny nie sú dodnes presne zmapované, dôvodom je prakticky neustála oblačnosť vo vrcholových partiách.

Oblasť Guayanskej vysočiny je veľmi bohatá na zrážky; pre zaujímavosť – napadne ich tu štyrikrát až päťkrát viac ako na Slovensku; a na obzvlášť exponovaných územiach dosahujú v priemere aj viac ako 3000 mm ročne. Priemerné ročné teploty v nižších častiach vysočiny presahujú 25°C, s nadmorskou výškou sa znižujú a na povrchu stolových hôr, kde priemer klesá na 12-15°C, je možné namerať aj hodnoty blížiace sa nule.

Vzhľadom k týmto klimatickým podmienkam sa na území vysočiny nachádza veľký počet riek a tiež vodopádov, tým najznámejším a zároveň najvyšším na našej zemeguli je Salto Angel – kde rieka Kerepacupai padá do tisícmetrovej (presne 979 m) priepasti. Tento prírodný skvost bol známy až od roku 1935, kedy ho objavil letec a hľadač zlata Jimmy Angel. Vodopádov, dosahujúcich výšok niekoľko sto metrov, je v oblasti Guayanskej vysočiny celá kopa.

V Guayanskej vysočine narazíte predovšetkým na tropický dažďový prales, avšak nezanedbateľnú časť zaberajú tiež savany, rozšírené hlavne pri dolnom toku rieky Orinoko. Rovnako ako iné pralesy, aj tento je veľmi rozmanitý – k najznámejším porastom tu patrí kaučukovník, tonka voňavá, bromélia a orchidea. Až 1000 tamojších druhov rastlín je endemických. V bujnej zeleni žije rovnako na druhy bohatá fauna, dá sa tu naraziť na: anakondu, štrkáča brazílskeho, koralovca, netopiera, krokodíla, jaguára, mravčiara, leňochoda, papagája ara, tukana atď. Za zmienku stojí národný park Canaima s rozlohou 30 000 km², ktorý pokrýva väčšinu náhornej plošiny Grand Sabana, ležiacej vo vnútri vysočiny.

Vo svojich najmenej prístupných častiach je Guayanská vysočina skutočným strateným svetom ľudskej rasy. Historicky najstaršiu vrstvu guayanskej populácie reprezentuje indiánsky kmeň Yanomamov, ktorého domovom je divoký kraj na rozvodí Orinoka a Amazonky. Menšie „nezávislé“ indiánske kmene, u ktorých nie je jasná jazyková ani iná príbuznosť, ale o ktorých sa vie, že patria k najstarším guayanským obyvateľom, žijú ešte na iných miestach. „Biela“ vlna osídlenia začala až v 16. storočí, väčšie miešanecké osady vznikli v 19. storočí, kedy boli otvorené zlaté bane v El Callao na východe Venezuely, z ich žíl sa ťažilo až osem ton zlata ročne. Dnes žijú belosi a miešanci prevažne na okrajoch vysočiny, čo dáva určitú nádej na prežitie indiánskych kmeňov, ktoré žijú vo vnútrozemí. Hustota osídlenia celej vysočiny je menšia než jeden človek na štvorcový kilometer.

Text: J. Štantejský a Světová pohoří

Foto: Panoramio.com – bobshut, PaulWoody, Peter van der Sleen, Gigliola Vignola, Caleffi, TaylorNunes, lourdes maldonado, bojonovi, peter7349