Francúzsko, Bretónsko – krajina megalitov, kalvárií, keltskej kultúry a burácajúceho Atlantiku

Jeden z francúzskych regiónov?

Veď je to len časť Francúzska, poviete si možno. To už poznáme, síce je tam krásne, nie nadarmo sa hovorí la douce France, ale medzi bagetami a módnymi výstrelkami sa k nejakému dobrodružnému zážitku len tak nedostaneme.

Bretónsko je síce administratívne naozaj jedným z francúzskych regiónov, ale pôsobí skôr ako svojbytná krajina. Tak veľmi sa líši jeho kultúra a snáď aj mentalita obyvateľov od tej francúzskej. Je to tým, že Bretónsko bolo dlho samostatnou jednotkou s vlastnou históriou, kultúrou, a dokonca aj jazykom, ktorý sa na francúzštinu len pramálo podobá, jedná sa totiž o keltský jazyk, príbuzný napr. s írčinou či waleštinou. K Francúzsku bolo Bretónsko pripojené až v roku 1532. Aj potom si však zachovalo značnú autonómiu (okrem iného si vtedy kráľovná Anna vymohla výnimku o neplatení cla, ktorá sa dodnes zachovala v tom zmysle, že Bretónsko je jediným regiónom vo Francúzsku, kde nie sú spoplatnené diaľnice).

Krajina živých tradícií, národnej hrdosti a osobitého jazyka

O Bretónsku sa hovorí ako o jednej z niekoľkých oblastí Francúzska s veľmi silným regionálnym cítením (podobne ako napr. Korzika, francúzske Baskicko a Katalánsko, Alsasko). Vďaka tejto skutočnosti (s ktorou sa tu stretávate na každom kroku vďaka množstvu vlajok, samolepiek a nápisov oslavujúcich „Breizh“, ako sa táto krajina nazýva v jej jazyku) sa Bretóncom darí udržiavať miestne tradície, ktoré bývajú až prekvapivo často súčasťou každodenného života. Pravdupovediac, počas svojich ciest po Francúzsku som ešte nenavštívila kraj s tak živými tradíciami, ako má Bretónsko. Sú tu všadeprítomné. Najmarkantnejšie sú v oblasti hudby a tanca. Tradičnú bretónsku hudbu (dosť podobnú hudbe „keltských bratov“, teda napríklad írskej hudbe) počuť z kdejakej tamojšej krčmičky, kde si môžete vychutnávať dúšky osviežujúceho cidru alebo miestneho piva, ale ja osobne pri jej počúvaní veľmi dlho sedieť nevydržím. Aj preto sa veľmi často konajú tzv. fest-noz (bretónsky nočná slávnosť), na ktoré sa hrnú zástupy tancuchtivých od detí až po starčekov, ktorí v neustále sa opakujúcom svižnom rytme (najčastejšie akordeónu, huslí, gájd a rôznych píšťal) podupkávajú tradičné bretónske tance. Počas nich sa pri pomalších skladbách stihnú aj porozprávať so susedom. A keď už sotva lapajú po dychu, zotrú pot z čela, osviežia sa cidrom, prípadne doplnia energiu výbornými palacinkami. Po návšteve niekoľkých takýchto nočných slávností môžem skonštatovať, že za tancom vedúcim do tranzu nemusíme jazdiť medzi domorodé obyvateľstvo niektorých afrických či indiánskych kmeňov… Že by ste sa ich aj vy radi zúčastnili, ale len by ste sa prizerali, pretože tancovať neviete? Tak toho sa nemusíte báť, pretože bretónska hudba vás sedieť určite nenechá, navyše základné tance sú jednoduché, často fest-nozu predchádza aj malý rýchlokurz.

Bretónsko je výnimočné aj tým, že má svoj vlastný jazyk, dokonca hneď dva. V západnej časti Bretónska (tzv. Basse-Bretagne alebo Dolnom Bretónsku, ktoré sa občas nazýva aj „to pravé Bretónsko“, práve vďaka silno zakotveným a stále žijúcim tradíciám) sa tradične hovorilo bretónsky, už zmieneným keltským jazykom, ktorý svojimi špecifickými zvukmi a silným rytmickým používaním prízvukov akoby odrážal tamojšiu divokú prírodu s nespútaným vetrom a morom. Keď ho budete počuť z úst rybárov v nejakej pobrežnej krčmičke, budete so mnou súhlasiť, že k tomuto miestu jednoducho patrí. Dnes už bohužiaľ bretónsky nehovoria všetci, rovnako ako ostatné regionálne jazyky je aj tento značne ohrozený. Rovnako ako som oslavovala bretónske nadšenie pre zachovávanie tradícií, sa aj jazyk v poslednom čase teší novému prívalu priazne, a to najmä medzi mladou generáciou. Na cestách po Bretónsku však nesmieme zabudnúť ani na druhý tradičný jazyk, gallo, ktorým sa hovorilo (a stále hovorí, aj keď dnes už pomenej) vo východnej časti kraja, tzv. Haute-Bretagne (Hornom Bretónsku). Je to románsky jazyk, takže francúzštine podobnejší, ale nesúci špecifickú bretónsku kultúru.

Krajina tajuplných prírodných krás a všadeprítomnej histórie

Bretónčinu som prirovnávala k drsnej kráse tamojšej prírody. Skutočne, nech vás v Bretónsku nohy zanesú kamkoľvek, zaručujem, že budete neveriacky zízať na tú nádheru a napäto očakávať, kedy sa spoza nejakého starého dubu či skaly vynorí bájny rytier Artuš, skupinka tancujúcich víl či škriatkov Korrigani, starých známych z dodnes tradovaných bretónskych rozprávok, bájí a povestí. Príroda Bretónska má mnoho tvárí, za každým rohom vás neprestáva prekvapovať novými strhujúcimi scenériami, ale dala by sa rozdeliť na dva zásadné okruhy. Bretónsko prímorské, ktoré sa nazýva Armor, kde sa môžete tvárou v tvár postaviť rozbúrenému morskému živlu, ktorý mocnou silou naráža o skaliská pobrežia a triešti sa na tisíce kvapôčok, unášaných divokým vetrom, alebo miešajúcich sa s kvapkami dažďa. Ten môže v Bretónsku prísť kedykoľvek, čo vám ale po nejakom čase úplne prestane vadiť, pretože pochopíte, že to k tejto krajine jednoducho patrí. Stačí mať dobrý pršiplášť a topánky, potom kráse bretónskeho dažďa určite podľahnete. Pri mori aj tak dážď o chvíľu prestane a vás usuší mocný vietor. Vnútorná časť krajiny, teda Argoat, je pokojnejšia. Striedajú sa v nej políčka, často ľudoprázdne dedinky s tradičnou architektúrou a hlboké lesy. Tejto časti Bretónska dominuje zelená. Vďaka častej vlhkosti je všetko svieže, mohutné stromy sú porastené hustým machom a všadeprítomným brečtanom. Z lesov často stúpa hmla, čo im ešte viac dodáva na ich magickej atmosfére.

Niet divu, že mnoho tunajších prírodných pamiatok je dejiskom legiend. Napríklad v lese Brocéliande, neďaleko hlavného mesta Rennes, môžete pri troche šťastia stretnúť kráľa Artuša s rytiermi guľatého stolu aj čarodeja Merlina s vílou Viviane. A pokiaľ máte záľubu aj v kultúrnych pamiatkach, vaše srdce pri návšteve Bretónska isto zaplesá. Azda najväčšími perlami Bretónska, ktoré nemôže vynechať žiadny poznávací zájazd do Bretónska, sú praveké megalitické pamiatky, kostolíky a skvostné diela miestnych kamenárov, ktorí do tvrdej žuly dokázali stvárniť takmer nemožné. Dokladom toho sú najmä kalvárie, prítomné hlavne v dedinách a mestách severozápadnej časti Bretónska, okolo mesta Morlaix. Na týchto pamiatkach je najkrajšia ich nerozlučná spätosť s prírodou. Kostolíky, kalvárie aj múry, ktoré ich chránia, sú totiž porastené machom a najrôznejšou kvetenou, čo perfektne odráža podstatu celého Bretónska.

Na záver dodám, že aj miestne obyvateľstvo má v sebe čosi, čo vám okamžite prirastie k srdcu. Ľudia sú tu k sebe akýsi milší. O Bretóncoch sa hovorí, že navonok sú drsní (ako ich podnebie) a uzavretí. Ale majú dobré srdce a sú veľmi priateľskí. O tom som sa aj sama mnohokrát presvedčila. Zatiaľ som nikde na svete nenarazila na tak hustú frekvenciu ľudí, ktorí majú neustálu potrebu pomáhať pocestným. A táto dobrosrdečnosť je nákazlivá.

GPS: 48°35'25.2"N 2°05'09.7"W

Text a foto: Anna Třesohlavá – píše pre CK Mundo, ktorá ponúka poznávacie zájazdy nielen do Bretónska a Normandie