Fotoškola otvorená!

 Slovo na úvod

           Fotografovanie je umenie, ktoré môže robiť skutočne každý. Na úvod možno príliš kacírska myšlienka, no verte, že na tomto tvrdení skutočne voľačo je. V súčasnosti narastá počet fotografov skutočne závratným tempom. Spôsobila to digitálna technika, ktorá vložila fotoaparát do rúk aj tým, ktorí sa predtým obávali investovať do relatívne náročného procesu klasickej fotografie, teda na film. Môj dojem je však ten, že pribúdajú skôr majitelia foťákov ako skutoční fotografi. Nesporná výhoda modernej techniky je jej vlastnosť nenávratne likvidovať práve vytvorené pomocou tlačidla so symbolom koša, teda „Erase“, aby nevydarený výtvor nezaberal miesto, alebo aby sa nedostal do nepovolaných rúk, kde by mohol vyvolať posmech či hanbu. Táto nová možnosť vedie skôr k pohodlnosti ako k záujmu o skutočné fotografické zručnosti. Neviem, ako má kto kapacitu pevných diskov, ale jedným z cieľov môjho snaženia bude šetriť vám robotu s mazaním či skladovaním materiálu, ktorý síce pobaví najbližšie okolie, no jeho kvalita a „umelecká“ hodnota už tak zrejmá nie je. Nie som zástanca klasickej fotografie, ani vášnivým propagátorom digitálnej techniky. Som predovšetkým zástanca fotografie, či už tej rýdzo dokumentačnej, ktorá zachytí okamžiky radosti s priateľmi, deťmi či domácim miláčikom, rovnako tak nedám dopustiť na fotografie schopné vyvolať emotívnu odozvu nielen v ľuďoch, ktorí sa tej či onej oslavy zúčastnili. Fotografia má schopnosť zachytiť okamih, neopakovateľný moment, no často si neuvedomujeme, že sa nám rovnakým spôsobom môže podariť zachytiť aj hodnotu, ktorá je trvale platná, nemení sa hoci po stáročia, no pritom je v každom okamihu iná. Keď budem v krajine čakať na to správne svetlo alebo konšteláciu mrakov, bude sa obraz pred objektívom každú minútu a sekundu meniť, a len na fotografovi záleží, ktorú z týchto premien si vyberie do svojho snímku. Ak budete na sebe pozorovať, že svet okolo vás vnímate ako súbor fotografií, statických obrazov, budete si každú chvíľu predstavovať, ako by sa ten či onen motív vášho každodenného života dal vystihnúť, z akého uhla a s akým parametrom ho „cvaknout“, potom ste na najlepšej ceste k tomu, čomu sa hovorí byť fotografom. Nemyslím tým hneď fotografa profesionála. Fotografom sa stanete voľakde vnútri samého seba, sám pred sebou, čo je dobrá štartová pozícia na to stať sa „borcom na koniec“.

Ono to však nie je tak jednoduché. Isté teoretické znalosti je potrebné skutočne pochopiť a nie je ich zas tak málo, ale kto má skutočne záujem o fotografovanie, bude musieť pár rád, či už z mojich článkov alebo z odporúčaní tých, čo už vedia, ako na to, prehrýzť. Vidím to dnes a denne. Množstvo snímok od ľudí, ktorí majú nesporne cit pre detail aj ono povestné „oko“, však nikdy nepočuli o pravidlách kompozície, „zlatom reze“, a napriek tomu ich fotky tieto kvality vykazujú. Technická kvalita a výber motívu až zas tak očarujúci nebýva. Na druhej strane je mnoho fotografov-profíkov, práca ktorých vykazuje presnú teoretickú prípravu, znalosť svojho profistroja a ja neviem, čo ešte, no výsledná fotografia vlastne nič tak očarujúceho v sebe nemá. Niekedy aj tam chýba duša, nápad, pointa. Vidíme technicky dokonalú fotografiu, prevažne ultraostrú, superkompozičnú a hyperpixelovú, ale to je tak všetko, čo nám v tej chvíli ponúka. Samozrejme toto nie je pravidlo, no slabšiu či silnejšiu tvorivú chvíľku má niekedy predsa každý z nás, aspoň ja áno.

Každý nemá ten dar, aký mal napríklad Josef Sudek, schopnosť fotografovať bežný každodenný život taký, aký je a pritom byť majstrom svojho remesla. V rozprávaní o výbere vhodného typu fotoaparátu sa potom stretneme s nepríjemným zistením, že na hodnote výslednej robotu nebýva rozhodujúca kvalita a počet megapixelov fotoaparátu, ale ten práve cit toho, kto na ňom drží, resp. tisne spúšť. Poloprofesionálne a samozrejme profesionálne modely fotoaparátov nás k dokonalosti neprivedú, skôr je to naopak. Už nie je možné sa vyhovárať na nedostatky a viniť za neúspech zastaranú amatérsku techniku. Práve tá kvalitná nás začne ponižovať a často prinúti nového majiteľa uroniť slzu nad desaťtisícovou investíciou do profi foťáku. Nie je však potrebné panikáriť, báť sa manuálneho nastavenia, ani poloautomatu, priorít uzávierky a clony, ostrosti. V našej rubrike sa zameriame aj na problematiku „pseudoumeleckej“ čiernobielej a podceňovanej farebnej fotografie. Ak nepatríte k majiteľom techniky so širokou škálou nastavenia a fotíte skôr pre zábavu a dokumentáciu, napriek tomu fotoškola bude ponúkať zaujímavé témy aj vám. Pokúsim sa slovami laika popísať zákonitosti fotografovania tak, aby si to svoje našiel každý. Verte, že nič nie je stratené v prípade, že v sebe nájdete chuť priučiť sa aspoň teoretickým základom toho, čomu sa hovorí umenie fotografovať.

Dovoľte, aby som sa vám v krátkosti predstavil. Volám sa Jan Chaloupka a v najbližších mesiacoch budem váš sprievodca po fotoškole. Fotografujem od svojich 14 rokov a v súčasnosti pôsobím ako grafik projektov Infoglobe.cz a Czechpaddlers. V roku 2006 som spolu so svojou matkou – najpredávanejšou českou maliarkou Viktóriou Chaloupkovou – vystavoval v Týne nad Vltavou, odvtedy sa fotografii venujem skôr zo záujmu ako profesiou, hoci stále je plnohodnotnou súčasťou mojej práce a života. V rokoch 2002-2005 som bol autorom grafickej predlohy vyše dvadsiatich publikácií z edície novodobej českej literatúry. Moje fotografie nočnej Prahy sa objavili na titulných stránkach niekoľkých magazínov o architektúre. Z grafických prác je však asi najzaujímavejšia moja spolupráca s vodáckym tímom Czech paddlers, pre ktorý som vytvoril grafické návrhy cestopisných DVD a kníh zo všetkých expedícií, ktoré táto skupina pod vedením Filipa Jančara v ostatných rokoch absolvovala. Sám sa však ani zďaleka za profesionálneho fotografa nepovažujem. Som samouk, no isté teoretické základy som si samozrejme osvojil a postupne skúšal možnosti svoje aj môjho fotoaparátu, ktorým bol v prvej fáze jeden z prvých digi Nikonov s 1,5 mpx, ak pominiem ruský foťáček Lomo, s ktorým som cvakal niekedy v prvej triede ZŠ. Klasickú fotografiu som pokúšal s Praktikou MTL5 a s Canonom 300V, ktoré časom nahradil digitálny Olympus-750UZ. Ten som však úspešne utopil vo vlnách Ohře a v súčasnosti ho používam len na najextrémnejších podujatiach, kde už technická dokonalosť nie je to najpodstatnejšie. Za dokonalé však považujem fotenie s digi zrkadlovkou Canon 20D a jeho nástupcom, mojím súčasným fotoaparátom, Canonom 30D, ktorému skutočne nemôžem nič vytknúť.

Nikdy som neabsolvoval organizovaný fotokurz či krúžo, už ani neviem prečo. Možno to bola chyba, no možno by som tým prišiel o ilúzie a inšpiráciu, pretože si stojím za tým, že fotografovanie je rýdzo individuálna činnosť. Skutočne kvalitný fotokrúžok nie je ľahké nájsť, tobôž odborníka, ktorý má schopnosť odovzdať svoje skúsenosti a znalosti svojim žiakom. Osobne nerád fotím vo väčších skupinách a keď, tak len za účelom zrazu mojich „fotopriateľov“, kedy jeden druhého poúčame, ak sa tak naše podpichovanie a narážky dajú nazvať. No ak by by bol z vašej strany záujem, nie jeí problém sa kolektívne dohodnúť a ísť spoločne fotiť niektorý z motívov Prahy či Stredných Čiech. Možno práve toto občasné nezáväzné stretnutie by bolo najprínosnejší počin práve začínajúcej fotoškoly.

Teším sa s vami na skoré stretnutie nad prvou témou, ktorou bude výber vhodnej fototechniky a príslušenstva z aktuálnej ponuky súčasného trhu.