Pri farebnej fotke vidíme, že červená je červená, modrá je modrá a dohromady odhadneme, ako to na snímku dopadne. No keď fotografujeme čiernobielo, je ďaleko zložitejšie posúdiť, čo to urobí.

Inak povedané, farebnosť námetu musíme vedieť previesť do škály od bielej k čiernej. Vedieť, že modré trenírky vyjdú v rovnakom stupni sivej ako červené tričko podobnej tmavosti. Na kamarátov a kamarátky máme digitál. Horšie je, ak budeme fotografovať krajinu alebo zaujímavú starú budovu a rôznorodé farby nám potom splynú do jediného nevýrazného odtieňa.

Zaujíma nás preto viac než farebnosť ako taká kontrast, ktorý farby vytvárajú pri prevode do čiernobielej stupnice. To kedysi fotografi vedeli dobre odhadnúť, no dnes (s vedomím, že farebnosť snímky vždy dodá nejaké rozlíšenie) na to môžeme zabudnúť. Pravdu zistíme hneď, keď si vyfotíme napríklad krík, ktorého časť je v priamych lúčoch slnka a časť v tieni. Zo svetlozelených lístkov budeme mať iba biele fliačiky, ktoré úplne narušia plastickú štruktúru záberu.

Tento základný problém čiernobielej fotografie sa dá riešiť v zásade troma spôsobmi.

Prvý je najdôležitejší a spočíva vo vašom vlastnom pohľade. Rozlišujte odtiene tmavosti, nie farby. To sa naučíte pomerne skoro a je v tom jedno z nenahraditeľných kúziel čiernobielej fotografie.

Druhú možnosť núka osvetlenie fotografovaného predmetu. Starí znalci nemali radi prudké, najmä poludňajšie svetlo, a vedeli prečo. Zo svetlého obličaja urobí bielu škvrnu a z rôznych tieňov jedinú tmavú plochu. Ďaleko lepšie je rozptýlené osvetlenie, napríklad keď je mierne pod mrakom, a taká denná doba, ktorá objektu na snímke „dáva“ tieň – bez trochy tieňa pôsobí každá čiernobiela fotografia príliš plocho. Expozimeter, aj ten najmodernejší, je iba prístroj, ktorý pomôže, no nerozmýšľa za vás. Možno, že vo svojom okolí nájdete tzv. luxmeter, a v bazároch sú stále za malý peniaz. Je to neveľká škatuľka, akú používajú profesionálni filmári, siahnite po nej. Luxmeter je vlastne expozimeter s predsadením z mliečnej hmoty. Nemeria svetlo idúce od zdroja, ale naopak, smerujúce na predmet, takže s luxmetrom si zmeriate svetlo dopadajúce na tú časť snímky, o ktorú ide najviac, či už je to dievčenský obličaj alebo skalný útvar.

Tretia možnosť je skôr pomocná a naskytne sa vám v tmavej komore, a to výberom papiera, mierou osvetlenia zväčšeniny a vyvolaním alebo kontrastnejšie, alebo viac do sivej. Tento postup už nie je celkom fér, no niekedy sa k nemu budete musieť prikloniť. Čiernobiela fotografia s bleskom je núdzové, „cvakačské“ riešenie, a až na nevyhnutné výnimky by ste sa jej mali pri vážnejšej robote vyhýbať, najmä na ňu zabudnite pri portrétoch.

Inak sa vlastná technika čiernobieleho fotografovania nijako nelíši od toho, čo poznáte z práce s digikamerou, či už ide o kompozíciu záberu, nočné či večerné snímky, krajiny, exteriéry, zátišia. Platí tu všade také isté obecné princípy, ako že snímka najlepšie pôsobí odľava doprava (teda oči sa zachycujú na ľavej strane obrázku a pokračujú k jeho centrálnemu motívu podobne ako keď čítate slovo), platia tu zásady zlatého rezu, vyváženej kompozície, pri krajinárskych snímkach primeraná miera, teda neprehnať oblohu oproti krajine, atď.

Jeden rozdiel tu však predsa len je. Pri kôpke snímok z minilabu zvyčajne rátame s tým, že ten, komu zábery ukazujeme, prebehne náš fotozápisník obrázok za obrázkom, tak trochu ako sériu záberov v televízii. Pri čiernobielej fotografii by vaša ctižiadosť mala smerovať k tomu, aby si ju každý skutočne prezrel a sám prežíval jej zobrazenie. Najnápadnejšie sa táto potreba uplatňuje pri portréte a napodiv pri statických snímkach, napr. z prírody, a pod.

Dnes, kedy aj na preukazoch sú farebné fotky, každý čiernobiely portrét musí predovšetkým klásť otázku: prečo? Prečo som túto slečnu, túto babku, tohto pána snímal na čiernobiely film. Čiernobiely portrét nie je dokument. Je to výraz určitého postoja, zaujatia, prežitku – a má v sebe obsahovať aj ľudskú podstatu portrétovanej osoby. Preto zvyčajne bývajú fotografie starších ľudí „s životom popísanou tvárou“ pôsobivejšie, no to už záleží len na vás. Ak fotografujete osemnásťročnú dievčinu, mal by divák zo snímky poznať jej charakter, povahu, záujmy. Z obyčajného „stláčača“ spúšte sa musíte stať psychológom, a možno, že nakoniec z 36 snímok bude len jediná „tá pravá“, ktorá vystihuje, čo chcete svojím obrazom povedať sebe, tej dievčine aj ostatným. Že si nebudete pomáhať bleskom, už bolo povedané. Ak nemáte ateliérové osvetlenie (a to nemáte a zachádzať s ním nie je jednoduché), vyžaduje si portrét nepriame rozptýlené osvetlenie s neutrálnym pozadím, vytvárajúcim mierny kontrast – pri blondínke bude tmavší, pri brunete naopak.

Podobne náročné sú zábery nehybných objektov napr. v prírode, pri lese, zátišie na stole, a pod. Tu už ide o fotograficky vyjadrený grafický list v pravom slova zmysle, a opäť musí každému dôjsť, že ste práve tento snímok nezväčšili do formátu 24:30 cm z číreho rozmaru alebo iba preto, že máte dosť veľkých papierov. Cesta medzi poľami, ktorú vyfotografujete, preto nesmie byť, obrazne povedané, iba cesta medzi poľami. Stáva sa vyjadrením cesty životom, smerovania k cieľu, hľadaním cieľa, osobných istôt či neistôt. Podobne, aby sme si ešte raz pripomenuli Josefa Sudka, pohár na stole alebo na okennom ráme.

Na to nakoniec prídete sami, a to je tiež jeden z dôvodov, prečo dnes asi budete robiť dosť málo čiernobielych snímok. Pre bežný obrazový denník vám digi bohato vystačí. No tam, kde chcete vyjadriť viac, čiernobielu fotografiu asi pestrosť vašich minilabových snímok nenahradí.

Zatiaľ však máme, ak sme niečo nepokazili, iba negatívy v aparáte. Čo s nimi ďalej, o tom nabudúce.

Text: Jan Chaloupka