S nástupom digitálnej techniky sa začali objavovať hlasy veštiace „súmrak klasickej fotografie“, a s tým spojeného kinofilmu. Do akej miery sa tieto prognózy naplnili, vidíme už dnes. Podľa štatistík predajcov sa od „digiboomu“ v roku 1995 samozrejme masívne zvýšil počet majiteľov digitálnych fotoaparátov. V prvých rokoch novej techniky sa po celom svete predalo okolo 280 000 digitálnych prístrojov. V ostatných rokoch sa toto číslo už zdá skutočne veľmi smiešne. Poprední výrobcovia fotoaparátov plánujú ročnú produkciu na vyše ako desať miliónov kusov určených na celosvetový trh. Klasická fotografia je síce na ústupe modernej technike, no i v tejto kategórii existujú skupiny verných, a to najmä z radov profesionálnych fotografov, ktorým digitál nesmie do domu. Fotovýrobcovia tak stále vytvárajú nové filmové aparáty, doplnené o vymoženosti najnovších technológií, použitých v digitechnike, čo sa dá považovať za dobrý kompromis.

V súčasnosti už nie je aktuálna otázka z nedávneho prelomu tisícročia, či sa pri každoročnom zdokonaľovaní technológií vyplatí kupovať nový digifotoaparát. Toto uvažovanie by som považoval priamo za nezdravé, pretože potom by sme si nemohli de facto zaobstarať nič. Až budete uvažovať nad kúpou aktuálneho modelu tej či onej značky, rátajte s tým, že o týždeň a možno aj skôr sa objaví prototyp nového modelu, obsahujúceho väčšinou revolučné technické vymoženosti, a to celé za porovnateľnú cenu, ktorú stál váš práve zakúpený prístroj!

Pre koho vlastne hľadáme fotoaparát?

S ohľadom na šírku trhu a ponúkané modely už nie je cena rozhodujúci faktor, naopak by som sa mal zamerať na úžitkovú hodnotu. Na zreteľ treba zobrať aj to, kto bude fotoaparát používať a či zvládne jeho základné či pokročilé nastavenia a naopak, či nemá nami vybraný fotoaparát príliš málo funkcií pre kreatívneho a schopného užívateľa. Veľmi ošemetný niekedy môže byť fotoaparát ako darček. Pokročilý užívateľ asi nebude nadšený z trojmegapixelového kompaktu s „plastovou“ optikou, rovnako ako veci neznalý začiatočník neocení profesionálnu zrkadlovku za štvrť milióna.
Prvá otázka teda ostáva, pre koho fotoaparát kupujeme a aké fotografické znalosti a skúsenosti, plus samozrejme ochotu učiť sa nové veci, daná osoba má. Prarodičov istotne poteší malý kompaktní digifotoaparát, no jeho hlavnú výhodu, teda dodatočnú úpravu fotografií na PC, asi seniori príliš neocenia, hoci sa jedná o darček nesporne zaujímavý. Častý je však príklad, kedy sa do fotografovania pustia hneď dve generácie, teda rodič a potomok. Potom existuje rad možností, ako vyhovieť potrebám obidvoch skupín zároveň. Začínajúci fotograf, ktorým bude v našom prípade napríklad syn, bude tento koníček najskôr vykonávať v nadväznosti na rovnaké hobby svojho otca. Môže teda po ňom zdediť nejakú časť techniky, čo je logické, ale ona technika už zrejme nemusí stačiť, alebo sa s plynúcimi rokmi premenila na múzejný exponát, aký mladého fotografa skôr odradí. Na rad teda prichádza výber vhodného, užívateľsky náročnejšieho, no zároveň lacnejšieho modelu. Túto kategóriu dnes zastupujú fotoaparáty, ktoré sa pohybujú v cenovom rozpätí už od 100 eur, avšak tu sa práve prejavuje onen spomenutý akčný potenciál jednotlivých modelov, teda to, čo je na nich možné nastavovať. Hoci začiatočník si asi nie úplne istý svojimi schopnosťami, stojí za to nájsť taký model, ktorý umožňuje aj pokročilé poloautomatické a manuálne nastavenia, medzi ktoré patrí: S (Tv) – nastavenie rýchlosti závierky, A (Av) – nastavenie hodnôt clony, M – nastavenie hodnôt clony, závierky a ďalších parametrov, ktoré sa líšia podľa daného modelu tej ktorej značky.

Koľko megapixelov?

To, čo nového potenciálneho zákazníka zaujíma asi najviac, bývajú predovšetkým megapixely, čo býva nadmieru preceňovaná vlastnosť. Môžete sa stretnúť s tvrdením „čím viac megapixelov, tým lepšie“. To však platí len vtedy, ak uvažujete o fotografiách výrazne väčších ako klasických 15 x 20 cm. Dnes má aj najlacnejší kompaktný fotoaparát rozlíšenie 5-6 megapixelov, čo na uvedený formát (a všetky menšie) úplne dostačuje, dokonca toľko pixelov ani nevyužijete. Vyššie hodnoty okolo 7-12 Mpx sú predovšetkým výhodou pre dodatočné výrezy a potlačenie šumu a chýb, spôsobených vyššou citlivosťou ISO, ktorá sa používa najmä pri nočných režimoch na dlhšej expozícii, no o tom až inokedy. Na fotografie bežného formátu 9x13 a 10x15 cm vystačíte bohato len s dvomi – tromi megapixelmi. Nehovoriac o zobrazení fotografií na PC, kde by teoreticky stačil aj jediný Mpx. Pri bežných amatérskych fotoaparátov sa používajú tak malé snímače s tak vysokou hustotou pixelov, že jednoduché objektívy už nedokážu ani vykresliť tak malý bod, aby neprekryl niekoľko susedných buniek snímača. Malá plocha buniek snímača spôsobuje nedostatočný zisk signálu, nárast šumu a ten výrobcovia musia redukovať, čím strácajú kresbu, ktorú získali vyšším rozlíšením snímača. Honba za megapixelmi je predovšetkým honom na zákazníka. Kruté, ale je to tak…

Ako dôkaz poslúži aj táto tabuľka, hodnoty ktorej sú platné pre väčšinu digilabov

A čo objektív?

Za dôležitejší ako počet megapixelov osobne považujem rozsah priblíženia a oddialenia, teda zoom objektívu. Ten sa najčastejšie udáva v násobkoch od 3-10x , no v praxi sú zásadnejšie hodnoty „ohniskovej vzdialenosti“, ktorá udáva interval oddialenia a priblíženia v milimetroch. Na snímke z aparátu s hodnotami 35 až 105 mm s použitím 3x zoomu nie je možné obsiahnuť takú plochu napr. v malej miestnosti ako pri použití rozsahu 28 až 84 mm takisto v kategórii 3x zoom. Tu si treba overiť, či celé priblíženie je dielom optiky alebo digitálneho procesu. S prvým nie je problém, pri druhom prípade nie je možné garantovať ostrosť a kvalitu snímky, nakoľko sa jedná o automatické zväčšenie výrezu zaznamenávaného obrazu.

Na veľké priblíženie je zasa dôležitá druhá hodnota ohniskovej vzdialenosti. Na najlepších kompaktoch sa pohybuje okolo 500 mm a za dobrých svetelných podmienok si s nimi môžete trúfnuť na fotopoľovačku do prírody, rovnako ako na letecký deň. Obecne potom platí, že najkvalitnejšie fotografie s jasnou ostrou linkou urobíte s objektívmi, ktoré majú pevnú ohniskovú vzdialenosť v rozmedzí 10-200 mm, sú aj drahšie a konštrukcia zodpovedá použití výhradne pri DSLR zrkadlovkách. Na kvalitné zrkadlovky je tiež potrebné zvoliť vhodný typ objektívu. Kto vyžaduje skôr univerzálnosť, núka sa mu celý rad typov, prevažne tej značky, ktorá je výrobcom tela fotoaparátu. V ponuke je aj veľa iných „neoriginálnych“, no dostatočne kvalitných modelov objektívu, napr. z produkcie populárneho výrobcu zn. Sigma, ktorá ponúka širokú škálu skiel na najznámejšie značky fotoaparátov pri zachovaní veľmi slušnej kvality a dielenského spracovania. No vráťme sa k téme univerzálnosť. Za uni rozsah ohniskovej vzdialenosti sa dá označiť napr. rozpätie 17-85 mm, 28-135 mm a za odskúšanie stoja aj teleobjektívy so zoomom 70-300 mm, 18-200 mm atď. Žiaľ, pri týchto obroch si konštrukčná náročnosť vyberá svoju daň na kvalite obrazu, ktorý pri bližšom skúmaní môže niesť následky skreslenia mnohých použitých skiel a vďaka svojej náročnej konštrukcii sa po čase môžu objaviť následky celkového mechanického namáhania samotného zoomu. Nie je od veci čas od času alebo po náročnej akcii nechať svoj fotoaparát vyčistiť v servise značky vášho prístroja a príslušenstva. Univerzálne objektívy sú však stále najrozšírenejší typ pri zrkadlovkách a EVF, často sú zároveň ľahké a nie je nutné so sebou nosiť ďalšie sklo, ktoré by zaberalo miesto a samozrejme aj niečo vážilo. Nesmieme tiež zabúdať na prepočet ohniskovej vzdialenosti, nakoľko klasický kinofilm má iný koeficient ako digisnímač. Ide vlastne o konštrukčnú vlastnosť týchto dvoch typov snímania, o tzv. Crop faktor, označujúci koeficient zväčšenia, ktorým sa prepočítava ohnisková vzdialenosť, akú by mal objektív (s rovnakým zorným uhlom) na kinofilmovom fotoaparáte. Je nutné teda hodnotu prerátať podľa toho, aký typ fotoaparátu hodláme osadiť daným objektívom, v priemere sa jedná o zväčšenie 1,5 na zrkadlovkách Nikon, Sony, Pentax, Samsung a predtým aj Konica-Minolta. Canon má zväčšenie 1,6 (u EOS 1D je koeficient asi 1,3) a Olympus, Panasonic a Leica majú koeficient dokonca 2x. Ak teda nasadíme napríklad 28 mm objektív na digitálny fotoaparát Nikon (koeficient 1,5) bude sa javiť ako objektív 1,5x dlhší, teda 42 mm atď. Pri kúpe náročnejšieho fotoaparátu a optiky je teda potrebné na tento fakt brať ohľad, aby sme neskôr neboli prekvapení výslednou minimálnou a maximálnou šírkou požadovaného záberu. Toto všetko ma privádza k otázke:

A ako vlastne funguje digitálny fotoaparát?

Už vieme, že digitálne fotoaparáty nefungujú rovnako ako klasické 35 mm fotoaparáty, v skutočnosti digitály majú oveľa bližšie k skenerom, kopírkam a faxom. Digitálne fotoaparáty používajú špeciálne fotocitlivé čipy nazývané tiež CCD (súčiastka s nábojovou väzbou – charged couple device). Tento špeciálny čip reaguje na svetlo a má schopnosť previesť napätie z tejto reakcie na číselný ekvivalent. Prechodom svetla cez zelený, červený a modrý filter môže reakciu zmeniť oddelene pre každé farebné spektrum. Keď software vyhodnotí zistené hodnoty a skombinuje, môže fotoaparát určiť špecifickú farbu každého bodu na obrázku. Nakoľko obrázok je v skutočnosti iba kolekciou numerických dát, je dodatočná počítačová úprava oveľa ľahšia a efektívnejšia ako napríklad pri skenovaní kinofilmu, ale aj to je dnes už na veľmi slušnej úrovni. Kľúčový moment je pritom požiadavka na dostatok svetla, nakoľko niektoré staršie a jednoduchšie digifotoaparáty si s nedostatkom svetla či s prácou v horších svetelných podmienkach nevedeli poradiť a výsledné snímky, vytvorené väčšinou s pomocou blesku, len málokoho pre digitálnu fotografiu nadchli. Ale to už pri dnešných modeloch neplatí, alebo aspoň nie úplne. Fotografovanie za horších svetelných podmienok zvládajú oveľa lepšie drahšie EVF a DSLR zrkadlovky s väčšou ponukou možností, ako nedostatok svetla kompenzovať niektorou zo vstavaných funkcií. Ale späť k téme. Potom, čo CCD čip vytvorí obrázok, odošle dáta do iného čipu, ktorý slúži na prevedenie dát do interného formátu, ktorý môže byť alebo „čistý“, teda surová nespracovaná snímka bez tzv. komprimácie, ktorú vytvára napr. známy formát JPEG, kde už môže nastať strata kvality, podľa toho, ako si túto vlastnosť sami nastavíme. Takto sformátované snímky si fotoaparát uloží do svojej internej Flash pamäte, ktorá uchováva dáta aj bez prúdu. Tento proces trvá len niekoľko sekúnd, podľa veľkosti a zložitosti interných úprav snímky ako je napríklad automatická redukcia šumu ISO pri dlhších expozíciách, atď. Skrátenie doby spracovania na minimum badateľného je jedna z najaktuálnejších požiadaviek na digitálnu techniku, ale tá je už schopná – v strednej a vyššej triede – tento proces spracovania dát skrátiť na dobu takmer nebadateľnú. Je to dané rýchlou vyrovnávacou pamäťou, ktorá umožňuje vytvoriť a uchovať hneď niekoľko snímok v tesnej nadväznosti. Až potom sa snímky zapisujú do pomalšej pamäte. Moderné výkonné stroje sú schopné zachytiť na sekvenciu 30 a viac snímok, čo je využiteľné najmä v športovej fotografii.

Pamäťové karty

Veľkosť, rýchlosť a kvalita – trojica najdôležitejších vlastností pamäťovej karty, ktorým by ste mali pri výbere venovať pozornosť. Dôležité je samozrejme brať ohľad aj na typ prístroja, pre ktorý je daná pamäťová karta určená. K najrozšírenejším typom týchto kariet patrí Secure Digital (SD), aké sa bežne používajú v MP3 prehrávačoch, PDA a digitálnych videokamerách. Nevýhodou týchto kariet je ich zatiaľ menšia záznamová kapacita, pohybujúca sa v rozmedzí 1-2 GB. Medzi pokročilejšie patria SD karty High Definition (SDHC). Rýchle, veľkokapacitné (4-16 GB) a úmerne tomu aj drahšie. Nesmieme zabudnúť ani na škriatka, ktorému sa hovorí xD. Ultra-kompaktná kartička s vysokým dátovým tokom, ktorá je navzdory svojím miniatúrnym rozmerom dostupná až do kapacity 2 GB. Technológia Type M dovoľuje kartám xD-Picture Card ďalší vývoj až do kapacity 8 GB! Karta xD-Picture Card vyvinuli s ohľadom na miniaturizáciu vreckových fotoaparátov, ktoré bojujú o každý centimeter priestoru. 2 GB karta stojí okolo 40 eur a väčšinou sa dá dostať ako súčasť zvýhodnených balíčkov, ktoré ponúka asi každý fotopredajca. Medzi najčastejšie otázky patrí: Koľko fotiek na tú či onú kartu dostanem? Odpoveď je aj nie je jednoduchá. Je logické, že na väčšiu kartu sa vojde viac fotiek, no presný počet závisí až na konkrétnom modeli fotoaparátu, zvolenej kvalite fotografie a samozrejme rozlíšení. Tým potom vzniká nekonečný rad možných odpovedí, ktoré sa konkretizujú až po kombinácii vybraného fotoaparátu a karty, ktorú Vám istotne radi predvedú predajcovia v kamenných obchodoch či zodpovedia majitelia na diskusných internetových fórach ku konkrétnemu typu foťáku.      

Rýchlosť zápisu, o ktorej tu píšeme, je závislá predovšetkým na type použitej záznamovej karty, ktorá by mala rýchly zápis umožňovať. Medzi najrýchlejšie karty patria modely napr. Cheetah od Pretecu a rad Extrem z produkcie Sandisk, ktorá vo svojej top verzii ponúka až 16 gigabajtov kapacity s rýchlosťou zápisu od 20 MB/s až do 40 MB/s, čo je nadmieru dostačujúce, ak uvážime, že fotografie s maximálnym rozlíšením mávajú od 3 do 5 MB. Obidve pamäťové karty sú typu Compact Flash (CF), ktorý sa používa pri fotoaparátoch radu DSLR, od ktorých sa očakáva rýchla odozva pri práci s mnohomegapixelovými snímkami. Podľa vašich možností odporúčam zvážiť variant osadenia fotoaparátu niektorou z viacerých kapacitných kariet. Medzi 2 GB a 4 GB kartami je dnes už minimálny rozdiel v cene, ktorá sa pohybuje od 48 do 72 eur. Na 8 až 12 GB kartu si pripravte 120 až 240 eur. Ak hodláte vyraziť na expedíciu, kde nebude možné pravidelne zálohovať fotografie, informujte sa o možnosti využiť služieb šikovného zariadenia, ktorému sa hovorí databanka či fotobanka. Databanka, ktorú si obstaráte najčastejšie s kapacitou 80-160 GB, kopíruje dáta z pamäťovej karty na vstavaný disk. Jedná sa teda o kombináciu pevného disku s displayom na prezeranie fotiek a čítačky, ktorá podporuje karty CF, CFII, SD, MMC, MS/MS Pro, xD, môže prehrávať MP3 a video, existujú aj modely s FM tunerom. Multifunkčné zariadenie vás vyjde na 160 až 520 eur, podľa funkcií a kapacity disku. Ak budete často manipulovať s fotografiami medzi aparátom a PC, odporúčam investovať asi 12 eur do internej čítačky kariet, ktorá sa inštaluje na čelný panel PC tam, kde predtým bývala bežne disketová mechanika. Čítačky, či už externé alebo interné, pracujú rýchlo so všetkými typmi bežne dostupných záznamových médií.

Na trhu sú aj ďalšie typy kariet, no tento výpočet by mal byť pre váš výber úplne dostačujúci. Pravidlom by malo byť, že je pred nákupom dobré zvážiť aj vyššiu kapacitu ako sme pôvodne uvažovali, nakoľko rozdiel v cene môže byť s ohľadom na lepší výkon nepodstatný a rozhodne sa tu oplatí ísť o krok ďalej…

V ďalšom stretnutí sa zameriame na jednotlivé triedy fotoaparátov. Podrobnejšie si rozeberieme kompaktné EVF, teda nepravé zrkadlovky a samotné DSLR – digital single lens reflex, jednooké digitálne poloprofesionálne a profi zrkadlovky. Predstavíme si hlavných výrobcov fototechniky a ďalšie potrebné príslušenstvo – tentoraz statívy.

pripravil Jan Chaloupka

späť