Z Prahy k brehom Atlantiku XXI.
20. deň (sobota) - Nevydarený výlet k národnému parku D’Aigüestortes i Estany De Sant Maurici
Ráno nás zobudila ostrá slnečná žiara, ktorá nám začala svietiť do izby skrz okno. Tento deň má pre nás byť v znamení prejazdu do severnej časti Španielska do národného parku Parc nacional D’Aigüestortes i Estany De Sant Maurici, kde máme v pláne odpoludňajší výlet, resp. neskoro poobedný, pretože tento park nám bol niektorými kamarátmi odporučený. Takže trocha faktov o ňom.
Park založený roku 1955 je jedným zo štrnástich národných parkov Španielska, jedným z dvoch NP v Pyrenejach a jediným NP v oblasti Katalánska. Na šírku sa tiahne cca 20 km a iba 9 km od severu k juhu (celková rozloha predstavuje 141,2 km2) a aj keď svojou rozlohou patrí k tým menším, vzhľadom k svojej kráse sa zaraďuje k tým najvyhľadávanejším. Nadmorská výška parku sa pohybuje v rozmedzí 1600 – 3000 m n. m. Typickým obrázkom sú v nižšie položených častiach parku borové a jedľové lesy, trávnatá krajina a veľké množstvo malých jazierok, tzv. „estanys“.
Na ceste z Madridu sme prechádzali prevažne vyprahnutou krajinou a panorámu pozdĺž diaľnice E-90 tvorili hlavne kopce s riedkou vegetáciou a občas sme zahliadli aj nejakú dedinku. Cesta o necelých 600 kilometrov ubiehala naozaj pomaly. Samozrejmosťou je namazať sa ráno opaľovacím krémom, pretože aj v aute sa môžete pekne spáliť, aj keď vám to ani nenapadne. Slnko svietilo dokonca tak intenzívne, že jednému z nás vypálilo farbu na ľavom rukáve na košeli, keďže naň svietilo niekoľko hodín počas cesty v aute. Ako sme sa blížili k Pyrenejam, obloha nad nami sa začala meniť. Mraky hustli a tmavli a nakoniec sme mali nad hlavami pokrývku oceľovej farby. Dúfali sme, že počasie bude múdrejšie než na druhej strane kontinentu v Aljezure, ale bohužiaľ aj tu sa počasie proti nám spiklo. Len čo sa nám naskytli prvé pohľady na zelené kopce a modré jazerá, začali sa z neba valiť prúdy vody. Stierače ani na najväčší výkon nestíhali stierať prívaly dažďa na predné sklo. Rozhodli sme sa, že radšej auto odstavíme na kraj cesty a chvíľu počkáme. Lejak za niekoľko minút síce z najhoršieho poľavil, ale stále to nebolo na to, aby sme vyšli z auta a mohli fotiť. Sklamalo nás to, pretože sme sa tešili, že si krásnu prírodu Pyrenejí zvečníme.
Obloha zostávala stále tmavá a my sme pochopili, že toto počasie bude mať bohužiaľ dlhšie trvanie a vzhľadom na to, že bolo okolo šiestej hodiny odpoludnia, zmierili sme sa s tým, že sa už dnes nevyjasní. Sklamane sme otvorili sprievodcu a začali hľadať nejaké prijateľné a blízke ubytovanie a do navigácie tak zadali dedinku Boí, ktorá leží na juhozápadnom okraji parku. Dnešným útočiskom pre poslednú noc v Španielsku sa stala útulná staršia dreveno-kamenná chata s dvoma poschodiami s príjemným majiteľom, ktorý nám slušnou angličtinou potvrdil, že na dnešné odpoludnie bola v televízii hlásená veľká búrka. Z plánovaného výletu teda skutočne nič nebude, ale majiteľ nám sprostredkovane popisoval výlety po horách. Celý park sa vraj dá prejsť za jediný deň, čo nás o to viac mrzelo, pretože zajtrajší deň sa chceme vrátiť do Českej republiky.
Nabudúce: Cesta späť do Prahy - deň posledný
Text a foto: Maxim Kucer a Jakub Štantejský
Preklad: O. Kubáčková
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Z Prahy k brehom Atlantiku XVII.
Z Prahy k brehom Atlantiku XVIII.
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.