Z Prahy k brehom Atlantiku XIV.

13. deň (sobota) - Príjazd do Lisabonu

Budík budí o pol deviatej, ranná studená sprcha, zložíme stan, vyhádžeme neporiadok z auta (zadné sedačky sa pomaly ale isto premenili na takú malú skládku) a ideme si kúpiť raňajky do obchodného centra Carrefour. Dávam si svoju klasiku, ktorú som si tu obľúbil, pollitrový hustý jahodový jogurt – ľahké, chutné a sýte raňajky. Navigácia nám vypočítala presun do hlavného mesta Portugalska, Lisabonu, na cca 540 km, takže každý 270 kilometrov za volantom, to bude peklo. Vlečieme sa po dlhej, jednoprúdovej rovnej ceste N-432 s maximálnou povolenou rýchlosťou 100 km/h. Občas musíme predísť kamión alebo pomaly idúce auto. Okolie cesty predstavuje hornatú krajinu (kopce okolo 1000m n. m.) a suchú planinu. Občas minieme dedinu, ale je to tu dosť pusté. Aj tá zeleň sa postupne vytráca. Stále častejšie tiež vidíme polia posiate solárnymi panelmi, tu sa tento spôsob využívania slnečnej energie naozaj vyplatí. To, že človek vchádza do Portugalska, z administratívneho hľadiska vzhľadom k Shengenskému priestoru nezaznamená, upozorní vás na to iba tabuľa v štýle „welcome to Portugal“.

Krajina začala byť úplne jednotvárna – stromy malého vzrastu v skromnom počte na rozpálených kopcoch. Kvalita ciest sa značne zhoršila, sú zaplávané a často ideme po vyjazdených koľajach. Cez niektoré dediny ideme dokonca po „kockách“. Premávka je síce skoro nulová, ale keď už nejaké to auto stretneme, väčšinou musíte zbystriť na sto percent – portugalskí vodiči sú svojimi schopnosťami „preslávení“. Takže predchádzanie v pravotočivej zákrute, či pred výjazdom do kopca na horizont tu nie je ničím neobvyklým. A to, že na ceste v okolí niekoľkých kilometrov idete sami, ale auto za vami ide nalepené pol metra za nárazníkom, je tiež normálne. Inak je cesta do Lisabonu, kam prichádzame medzi 17 a 18 hodinou, celkom nudná. Zháňame ubytovanie a tušíme (správne), že nás ešte čaká dlhé hľadanie. Obavy sa nám pomaly naplňujú, jeden hostel je zavretý, v druhom chcú nehorázne peniaze, k niektorým sa ani nemôžeme dostať alebo ich vôbec nájsť. Začíname byť trošku zúfalí a po obídení pár Lisabonu blízkych dediniek sa dostávame až do prímorského turistického letoviska Sintra, kde je to naozaj nádherné – malebné staré domy, priezračné more, krásna panoráma… Má to len jednu chybu – je tu asi 5 ľudí na meter štvorcový, absolútne narvané ulice a samozrejme aj všetky ubytovacie zariadenia. Uplynuli ďalšie tri hodiny od nášho príjazdu do Lisabonu a my konečne nachádzame útočisko v podobe kempu na severozápadnom okraji mesta. Nechápem, ako sme mohli tento kemp minúť, je dosť veľký. V podstate sa jedná o lesopark, kde sú postavené aj bungalovy. Vedie sem niekoľko vyasfaltovaných ciest, ale inak ste akoby v lese (presnejšie v Parque Florestal de Monstanto). Je to tu pekné, rozhodne najkrajší kemp, v ktorom sme sa zatiaľ ubytovávali. Navyše tu, vzhľadom ku kopcovitému profilu kempu-lesu, fúka aj chladnejší vietor, je tu veľa tieňa a nie sú tu komáre. Kemp sa dá nájsť cca 6km západne od mestskej časti Rossia. Po celodennom pobyte v aute sa už nemôžeme dočkať chodenia po svojich.

Do centra Lisabonu sa vyrážame pozrieť okolo deviatej hodiny večernej, doprava je trochu chaotická (asi ako v susednom Španielsku), ale semafory na kruhových objazdoch, či päť retardérov na pár metroch na rovnom úseku už nás nemôžu prekvapiť. Z knižného sprievodcu sa dozvedáme, že zaparkovať v Lisabone občas býva problém, s výnimkou víkendov, kedy tu neplatia platené zóny. Dnes je sobota, to poteší. Prejdeme kus centra, a z prvých dojmov sa dá konštatovať, že Lisabon je mesto najviac sa podobajúce Prahe. Pozeráme po okolí, ale hlad nás dovedie do jednej lokálnej „trojky“, kde sedia len miestni. Taký rodinný útulný podnik s jednou miestnosťou, asi štyrmi podlhovastými stolmi, steny vyzdobené šálmi futbalových tímov rôznych národností a do toho tu nie je možné necítiť ryby. Čašník, upratovač riadov, vyberač peňazí a pravdepodobne tiež majiteľ tu behá medzi stolmi a svojím hlasom ho je počuť vo všetkých kútoch krčmy. Postavou malý, s veľkými okuliarmi a fúzmi smiešne pripomína mroža, ale je to sympaťák na pohľad. Mäsový flák na jednom s hranolkami na ďalšom samostatnom tanieri sa do nás len tak tak vojde. Podnik môžeme len odporučiť, zabudli sme si napísať názov, ale podľa sprievodcu a mapiek sa domnievame, že sa jednalo o Picanha Janelas Verdes v ulici Rua das Janelas Verdes v mestskej časti Lapa (na pobreží).

Na ďalšiu nočnú prehliadku mesta už nemáme sily, aj keď je vonku málo ľudí a panuje príjemné chladné počasie, nechávame si prehliadku Lisabonu na zajtrajšok.

 Nabudúce: Celodenná prechádzka Lisabonom

Text a foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: Zuzana Megerssová