Z Prahy k brehom Atlantiku XII.
11. deň (štvrtok) – Dobytie Gibraltáru
Do Algeciras, hlavného prístavu pre spojenie Španielska s Afrikou, sme vyrazili včasne ráno. Toto stotisícové najjužnejšie mesto Španielska a zároveň celej Európy, sme chceli využiť ako odrazový mostík pre výlet na Gibraltar.
Cesta podľa navigácie nemala ani 100km, čo sme skutočne uvítali. Keď sme došli do Algeciras, opäť sme čelili problémom s orientáciou a navigáciou, pretože spleť jednosmeriek nás dokonale miatla. Nakoniec sme sa vymotali a mali šťastie, že sme našli parkovanie blízko hostelu. Chvíľu sme ho ešte hľadali, pretože ta časť Algeciras, kde sme sa nachádzali my, nemala o hostely a ďalšie druhy ubytovania núdzu. Keď sme našli jeden, tak trošku zapadnutý, uvítal nás v ňom biely labrador a usmievavý starý pán. Boli sme neskrývane prekvapení, že za dvojlôžkovú izbu s balkónom a so sprchou budeme platiť 20 euro. Pochválili sme priaznivú cenu a preniesli svoje batohy do izby.
Vzhľadom k tomu, že vonku ako obvykle panovalo spaľujúce horko, dohodli sme sa, že výlet na Gibraltár počká do podvečera a medzitým sme dočerpali energiu, ktorú z nás slnko vysalo. Taktiež sme si preprali niekoľko svojich vecí a pozorovali sme, ako na balkóne schne bielizeň priamo pred očami.
Okolo druhej hodiny odpoludnia, keď už pominul najväčší hic, sme sa vydali na menšiu prehliadku mesta. Turisti, ktorých sme míňali, mávali obvykle rovnaký plán ako my – ubytovať sa čo najbližšie rušnému Gibraltáru a na ten sa potom v pokoji vydať. Okolo piatej hodiny sme sa vydali na cestu aj my. Jazda autom zabrala približne pol hodiny, než sme sa dostali do španielského pohraničného mesta La Línea de la Concepción, ktoré má so susedným Gibraltárom úzke ekonomické a sociálne väzby. Pokiaľ sa na polostrov budete chcieť dostať po súši, La Línea vás neminie a možno budete, tak ako my, strácať nervy kvôli takmer nemožnému hľadaniu miesta na zaparkovanie. Pokiaľ idete autom a chcete zaparkovať na španielskom území, tak nájsť voľné miesto, kde nie je zóna pre rezidentov alebo (dosť drahé) parkovacie automaty, sa rovná hľadaniu malého zázraku. Po niekoľkominútovom krúžení sme konečne našli miesto, kam sme našu Octáviu zaparkovali len tak tak, že medzery medzi autami boli len niekoľko centimetrov.
Čakala nás hraničná kontrola. Na španielskej strane sme museli ukázať osobné doklady - občiansky preukaz stačil. Ešte než sme sa ocitli na území samotného miništátu, bolo potrebné prejsť ranvej gibraltárskeho letiska.
Gibraltár je v podstate skala, okolo ktorej nájdete ako vysoké (väčšinou bytové a komerčné) domy, tak aj tie nízke - historické, stojace v „centre“. To totiž, okrem väčšieho námestia Grand Casemates Square predstavuje dlhú hlavnú ulicu, ktorú po oboch stranách lemujú nižšie domčeky zväčša z obdobia 19. storočia. V každom v prízemí nájdete nejaký ten „turistický“ obchod - od zlatníctva, obchody s oblečením, až po vinárstvo. Ľudia sa tu náhlia rôznymi smermi, majúc v ruke nákupne tašky rôznych svetových značiek a postrehli sme, že miestni vodiči tu pravdepodobne z nudy jazdia na vozidlách z jednej strany Gibraltáru na druhú a späť. Keď sme si spomenuli na Granadu, prišlo nám to tu ako jedno veľké obchodné centrum pod šírym nebom.
Naše očakávania od Gibraltáru boli vyššie a obaja sme boli tak trocha sklamaní, ale na druhej strane mnoho domov v historickom centre, na ktorých bol často vidieť silný britský vplyv, na nás zapôsobilo.
Pokiaľ sa budete chcieť pokochať výhľadom po okolí, či pozorovať makaky (Gibráltar je jediné miesto v Európe, kde sa dajú pozorovať voľne žijúce opice), musíte sa vydať na samotný vrchol skaly, ktorý pokrýva prírodná rezervácia Upper Rock. Dá sa ísť cestou pre peších alebo využiť lanovku. Pri peknom počasí (a o to tu naozaj nie je núdza) sa dá dovidieť až na africký kontinent – do Maroka. Gibraltársky prieliv je totiž vzdušnou čiarou široký len cca 15-20 km.
Pred vstupom na britské územie sme si dohromady rozmenili 10 libier, ale okrem bežných turistických suvenírov sme nenarazili na nič, čo by stálo za kúpu na pamiatku. Vzhľadom k tomu, že nás začal doháňať hlad, riešenie útraty libier sa nám ponúklo samo. V obchodíku s bagetami sme si objednali večeru a Jakub sa dal do reči s dievčinou za pultom. Pochádzala z Kanady a na Gibraltáre bola na brigáde, pretože jej pôvodný plán pracovať v Španielsku, jej kvôli slabšej znalosti španielčiny nevyšiel. Pred niekoľkými mesiacmi bola zhodou okolností v Prahe a vravela, že sa jej tam páčilo.
So zapadajúcim slnkom sme sa vrátili k autu a za hustej premávky sme zamierili späť k hostelu. Večer sme sa ešte vydali do centra Algeciras na pivo, opäť malé do 0,2l pohára. Po krátkej prechádzke úzkymi a spletitými uličkami, ktoré v nás evokovali Granadu, sme sa vydali na izbu, ktorú chladil požičaný vetrák a šli sme načerpávať sily na ďalší deň.
Nabudúce: Córdoba
Text a foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský
Preklad: O. Kubáčková
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Z Prahy k brehom Atlantiku I.
Z Prahy k brehom Atlantiku XVII.
Z Prahy k brehom Atlantiku XIV.
Z Prahy k brehom Atlantiku XIII.
Z Prahy k brehom Atlantiku XI.
Z Prahy k brehom Atlantiku X.,
Z Prahy k brehom Atlantiku IX.
Z Prahy k brehom Atlantiku VIII.
Z Prahy k brehom Atlantiku VII.
Z Prahy k brehom Atlantiku VI.
Z Prahy k brehom Atlantiku V.
Z Prahy k brehom Atlantiku IV.
Z Prahy k brehom Atlantiku III.
Z Prahy k brehom Atlantiku II.
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.