Z Prahy k brehom Atlantiku VI.

5. deň (piatok) - Prechádzka Barcelonou podruhé

Po včerajšom maratóne sme sa rozhodli, že si trošku prispíme, aby sme si poriadne doplnili sily. Nemali sme objednané raňajky a tak sme sa museli uspokojiť s tým, čo zostalo zo včerajšieho nákupu – teda ovocie a závin. Neboli to síce raňajky šampiónov, ale aj tak sme vyrazili svieži a s cieľom vidieť jedno z najdôležitejších miest Barcelony, a vôbec celého Španielska, ale ešte skôr, než ho uvidíme, si ako predkrm dáme Múzeum Pabla Picassa, na ktoré sme sa obidvaja veľmi tešili. Vonku opäť pálilo slnko – ešte sme si na tento druh mučenia nezvykli. Na stanici prímestského vlaku sme si tentoraz sebaisto kúpili jednorazový lístok opäť na Passeig de Grácia, odkiaľ sme mali v pláne ďalej ísť už pešky. Znova sme prešli slávnu La Ramblu a na nej sme smerom dole k moru zahli do postranných uličiek, o ktorých sme dúfali, že nás dovedú do múzea Pabla Picassa. Boli sme prekvapení jeho rozľahlosťou – rozprestiera sa v piatich palácoch a domoch v úzkej Carrer de Montcada. Prešli sme okolo pouličného predavača hračiek, ktorý sa nás márne snažil nalákať na funky melódie, až sme došli ku vchodu, kde sa už vytvorila rada, aj keď našťastie nie moc dlhá. Vstupné očakávajte vo výške 10 euro, zľavnené stojí 8 euro, pričom nebudete mať pocit, že ste svoje peniaze utratili zbytočne. Expozícia je totiž fantastická, múzeum sa pýši, že má viac než 3 800 exponátov, ktoré sú prierezom celoživotnej majstrovej tvorby. Jediná škoda bola, že sa nemohlo fotiť. Po dokončení prehliadky si môžete zakúpiť niečo v múzejnom obchode so suvenírmi.

Slnko na oblohe sa medzitým presunulo do nadhlavníku a aj naše žalúdky nám dávali najavo, že je čas obeda. Blúdili sme uličkami, aby sme našli nejakú cenovo prijateľnú reštauráciu (teda do cca 10 eur na jedného), ale moc sa nám nedarilo. Keď sa však zdalo, že už je najhoršie, uvideli sme veľký nápis WOK, ktorý nás k sebe priem magicky priťahoval. Pri dverách sme sa dozvedeli, že sa jedná o japonský bufet s jednotnou cenou 9 euro (v štýle „zjedz čo vládzeš“). Neváhali sme preto, vkročili dovnútra a doslova kráľovsky sa naobedovali. Z vlastnej skúsenosti vám ju nemôžeme inak než vrelo odporučiť, pretože výber je skutočne pestrý – od sushi, syrového mäsa, kreviet, až po zmrzlinu, pudingy a ovocie.

Značne preťažení sme ulicami pokračovali k Sagrade Famílii. Naším očiam zostávala kvôli hustej mestskej zástavbe pomerne dlho skrytá, prechádzali sme okolo domov, ktoré mali často krát z okien vyvesené katalánske vlajky. Ako náhle sa pred nami z ničoho nič objavila katedrála, chvíľu sme neverili vlastným očiam. Jej majestátne veže sa týčia vysoko do nebies a rady nedočkavých turistov sa vinuli ďaleko za vstupnú bránu.

Po zaplatení jednotného vstupného 10 eur na osobu, sme sa konečne vydali do útrob monumentu, za súčasnú podobu ktorého môžeme vďačiť Gaudímu. Ten si potrpel nie len na kolosálnosť, ale tiež na detaily, resp. odkazy z Biblie, ktorými je vonkajšia strana katedrály doslova posiata. Jej stavba začala už v roku 1882 (jej koniec sa plánuje okolo roku 2040) doslova na zelenej lúke a samotný Gaudí venoval stavbe katedrály viac než 40 rokov svojho života, pričom posledné roky dokonca býval priamo v katedrále.

Útroby katedrály sú obstavané lešeniami a neustále sa tu pracuje. Aj vzhľadom k tomu nás osobne viac oslnil exteriér stavby než interiér. Čo vás ale určite zaujme, je múzeum katedrály, ktoré je umiestnené priamo pod ňou. Nájdete tam rôzne návrhy a plastiky a pokiaľ sa vydáte opačným smerom, do jednej z veží, za 2,5 eura vás výťah vyvezie na peknú vyhliadku na mesto.

Monumentálnu katedrálu sme boli nútení nechať za chrbtom a pokračovať ďalej v prieskume mesta. Šli sme kopcom hore a prechádzali rôzne zapadnuté uličky aj hlavné triedy a nechali sa unášať tepúcim životom Barcelony. Slnko sa už pomaly chýlilo k západu, keď sme došli do parku Güell, kde stojí mnoho budov pochádzajúcich z architektonických návrhov Gaudího. Práve v ňom prebiehal akýsi hudobný festival, na ktorom hrali rôzni umelci na rôznych miestach parku pre radosť divákov. V parku sa nachádza aj Gaudího vila, z ktorej sa dá vidieť hlavné barcelonské bulváre, tiahnuce sa až k brehom Stredozemného mora.

Späť na „našu“ zastávku ideme už iste - dole z kopca. Chceme si kúpiť nejaké noviny, aby sme si prečítali čo sa deje vo svete – české v trafikách nemajú, tak sa musíme uspokojiť s víkendovým The Daily Telegraph za 3,80 euro. Opäť sme čakali v podzemnej stanici Passeig de Gracia na náš klimatizovaný vlak a do Formule, kam sme dorazili po deviatej hodine, sme išli mlčky a vyčerpaní a plní dojmov. Na večernú siestu v kaviarni nám už sily nezostali, studená sprcha na osvieženie bol posledný výkon pred spánkom.

Text: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Foto: Maxim Kucer & Jakub Štantejský

Preklad: O. Kubáčková