Versailles – výkladná skriňa Francúzska

Medzi rokmi 1632 až 1634 sídlo zväčšili natoľko, že ku koncu Ľudovítovho života mala tamojšia dedina na tisíc obyvateľov. Kráľov syn Ľudovít XIV. sa rovnako ako jeho otec rád venoval lovu, mal však s týmto miestom odlišné zámery. Mladý kráľ už od ranej mladosti po krušných skúsenostiach koketoval s myšlienkou opustiť Paríž. Ľudovít s víziou rozsiahlej kráľovskej enklávy nakoniec poveril svojho architekta Le Vau a svojho architekta krajinára Le Nôtre, aby hrad a priľahlý park veľkolepým spôsobom pretvorili tak, aby sa tam mohol nasťahovať kráľovský dvor. Stavebné práce začali v roku 1661. Už na začiatku počas prvých dvoch rokov boli finančné výdaje na stavbu tak obrovské, že vyvolali úzkostné protesty správcu kráľovskej pokladnice. No výstavba napriek tomu pokračovala a trvala celé desaťročie. V roku 1667 začali kopať Veľký kanál. Král mal totiž obavy o prívod dostatku vody do fontán. Park sa rozvíjal okolo kanála s umelými nádržami s plochou asi 280 000 m², z ktorých čerpá vodu niekoľko sto fontán. V roku 1678 sa kráľ rozhodol, že dvor a vláda budú permanentne sídliť vo Versailles a k naplneniu tohto zámeru došlo 6. mája 1682. Ľudovíta le Vau vystriedal Jules Hardouin Mansart (1646-1708), ktorý vo Versailles pôsobil ďalších 30 rokov. Mansart na základe plánov po Ľudovítovi le Vau začal stavať slávnu Zrkadlovú sálu (franc. Galerie des glaces).

V 17. storočí boli zrkadlá jednou z najdrahších vecí, ktoré sa dalo v tom čase získať. Monopol na ich výrobu si držali Benátky. Hovorí sa, že v snahe zachovať si toto dominantné postavenie, Benátčania vyslali do Francúzska svojich agentov, aby otrávili robotníkov, ktorí pracovali na Zrkadlovej sále. Rozmery tejto siene sú skutočne monumentálne aj na dnešné pomery – 73,0 m × 10,5 m × 12,3 m a zdobí ju 17 okien s výhľadom do zámockých záhrad, proti ktorým sú zavesené zrkadlá. Dekorácia stropu znázorňuje Ľudovítove vojenské úspechy od Pyrenejskej zmluvy (1659) až po zmluvu v Nijmegene (1678-169). Sieň našla svoje využitie, keď ňou Ľudovít prechádzal zo svojho súkromného apartmánu smerom do kaplnky.

Záhrady boli architektonicky usporiadané na umiestnenie veľkého počtu sôch a súsoší. Pred Zrkadlovou sálou sa nachádzajú dve jazierka so štyrmi sochami v každom. Tieto sochy majú symbolizovať významné francúzske rieky – Loire, Loret, Saônu, Rhônu, Marnu, Sienu, Garonne a Dordogne.

Niekedy okolo roku 1688 bol zámok už prakticky hotový. Versailles rástlo nielen zo stavebného hľadiska, ale aj populáciou. Na konci Ľudovítovej vlády už mesto malo na 30 000 obyvateľov, ktorí sa sem postupne sťahovali, aby boli bližšie politickej moci.

Okrem svojej úctyhodnej rozľahlosti – priečelie záhrady paláca je dlhé 640 m a zámocké záhrady majú plochu 101 ha, palác ohromuje cenou, ktorú stál. Hlavné finančné zdroje pochádzali z kráľovej peňaženky a takisto z príjmov z provincie Nové Francúzsko (dnešná Kanada), ktorá bola kráľovým osobným vlastníctvom. Všetok materiál dodaný na stavbu musel byť vyrobený a spracovaný vo Francúzsku, pretože zámok vo Versailles sa mal stať akousi „výkladnou skriňou“ Francúzska. Jednou z najdrahších položiek bol strieborný nábytok Veľkých apartmánov, strieborná balustráda, na ktorú spotrebovali tonu striebra.

Ľudovít XIV. zomrel v roku 1715. Jeho následník, kráľ Ľudovít XV. vo Versailles zamestnal architekta Gabriela, aby pokračoval v stavebných prácach. Tie zahrnovali napríklad vybudovanie opery a paláca, neskôr známeho ako Petit Trianon. Za Ľudovíta XVI. pristavali budovu knižnice. V októbri 1789 revolucionári dobyli Versailles a celý kráľovský palác obsadili.

Text: Maxim Kucer

Foto: Oskár Mažgút