Turecko: Pamukkale a Laodikeia

Začína prietrž mračien, tak sa svižne odoberiem k múzeu, ale po ceste stihnem obdivovať a vyfotiť ďalšiu krásnu stavbu – kolonádu. A trochu mokrá dobieham do múzea. Sú tu samé krásne kúsky – ukážka miestneho sochárskeho umenia. Z celej návštevy som úplne uchvátená a je jasné, že bohyňa lásky ovplyvňuje ľudí dodnes svojimi nástrahami.

Prechádzam do mesta Denizli zhruba hodinu odtiaľ a potom už len desať minút do dedinky Pamukkale, kde sa ubytujem v jednom z termálnych hotelov.

Aj keď som Pamukkale, teda ten veľký kaňon z vápenca už predtým videla, musím sa tam znovu vydať. Teraz ale mierim do mesta obchodu, nachádzajúceho sa na križovatke obchodných ciest, Laodikeia. Kvôli Pamukkale ju mnoho turistov vynecháva, ale je to veľká škoda. Som tam za chvíľku. Mesto bolo založené v 3. storočí pr. n. l. Antiochom II, ktorý ho pomenoval po svojej manželke Laodikei, s ktorou mal dvoch synov.

Prehliadku mesta Laodikeia začínam pri Byzantskej bráne, odkiaľ vedie mramorová cesta. Tá pôvodne viedla od Sýrskej brány za nami, ale ako mesto upadalo v priebehu rokov, tak ho obyvatelia zmenšovali, aby bolo jednoduchšie ho ubrániť proti nepriateľom. Cesta je krásne zachovalá a zdobená stĺpmi po oboch stranách. Pod nami občas vidíme diery svedčiace o existencii kanalizácie. Potom sa po pravej strane objavuje chrám – zrejme bohyne šťastia Tyché. Archeológovia tu ešte stále pracujú, takže zatiaľ nemajú vo všetkom jasno. Ďalej je pozdĺž cesty vľavo veľká agora a vpravo nymfeum Septima Severa. Neviem, čo vyfotiť skôr. V diaľke sú opäť výrazné tmavé mračná s presvitajúcimi lúčmi, ktoré umocňujú atmosféru dnešného popoludnia... Mramor bol vtedy krásne farebný, všade zurčala voda a chodníky boli zdobené mozaikami. Ľuďom sa tu určite dobre darilo. Ani nemusím zavrieť oči, aby som si tu ten život zase predstavila... Prechádzam cez nymfeum okolo ruín, ktoré zatiaľ nikto neidentifikoval, až ku krásnemu helénskemu divadlu pre 8000 divákov. Slnko sa chýli k obzoru a cez mraky presvetľujú silné pruhy lúčov ako posolstvo bohov, ktorí sa na nás zvedavo dívajú.

Bývala tu tiež významná kresťanská obec, o ktorej sa zmienil Ján v poslednej knihe Biblie – Knihe Zjavení. Musel ich trochu pokarhať, pretože ochladli vo svojej horlivosti a stali sa vlažnými, tak ako tá voda čo pritekala do mesta.

Potom idem ešte smerom k pohrebnej Efezskej bráne a rímskym kúpeľom. Vraciam sa pomaly k hlavnej bráne s hlavou v oblakoch. Musím sa poponáhľať, aby som ešte za svetla stihla moje obľúbené Pamukkale. Fotím už v pološere, tak majú fotky nový tajomný až mystický nádych. A potom už v šere cez mesto Hierapolis až k pohrebisku Necropolis, ktoré musím prejsť... Tu už je tma ako vo vreci, tak mám medzi sarkofágmi rôznorodé pocity. Až mi mráz behá po chrbte...

Večer si dám termálny bazén a ešte raz si v myšlienkach prechádzam všetky krásne miesta z tejto oblasti.

Text a foto: Sylvie Halouzková

Preklad: Oskár Mažgút