Turecko: karavánou po Hodvábnej ceste

My nasadneme pred Kappadokiou (po slovensky Kapadócia). Zájdeme za vedúcim karavány a poprosíme ho, či nás vezme pod svoju ochranu. Zaplatíme požadovanú čiastku a vydáme sa na cestu. Večer doputujeme do jedného z karavansarajov, to je karavanových palácov, akýchsi predchodcov hotelov. Na tejto trase ich postavili Seldžukovia, aby podporili obchod a ochránili obchodníkov. Ubytovanie je priestranné, hradby paláca len tak niekto nedobyje, takže sa cítime bezpečne nielen my, ale všetci členovia karavány. O nás aj naše zvieratá – kone , ťavy a mulice je dobre postarané. Zostáváme dva dni, aby sme si vydýchli a nabrali silu na ďalší deň. Za deň prejdeme 30 km. A nastal ďalší deň, čaká nás prechod cez Kappadokiu, krajinu krásnych koní. Vidíme sopky, ktoré tvorili túto bizarnú krajinu. Sme uchvátení. Rozhodneme sa tu zostať aspoň dva týždne. Lúčime sa s vedúcim karavány a strácame sa v labyrinte podivuhodných skalných útvarov. Prechádzame Ružové údolie a oblasť okolo Goreme. Obdivujeme nádheru kláštorov vymaľovaných ľudovým umením. Od 10. stor. n. l. boli mnohé z nich vymaľované nadanými majstrami maliarmi.

Ocitneme sa v Simeonovom údolí, kde žil tento starý askéta, ktorý nevychádzal von a neustále sa modlil k bohu. A potom prejdeme cez kopec do Čavušinu, dedinky z Tufu, obývanej až do r. 1950, dokiaľ sa polovica obývanej skaly neodtrhla. Kto by tu prebýval aj naďalej, mohol by za to zaplatiť životom.

Celá oblasť Kappadokie bola vyhľadávaným miestom rôznych civilizácii. Významne sa tu prejavili Chetiti, ktorí si začali budovať aj obrie podzemné mestá. Asýrčania si od Chetitov prenajímali obchodné miesta, pretože tadeto viedla kráľovská cesta - prababička Hodvábnej cesty. Ďalej bola táto oblasť súčasťou ríše Frýgov s hlavným mestom Gordion, kde vládol kráľ Midos s oslími ušami, neskôr Pergamonské kráľovstvo, Rímska ríša, Byzantská ríša, ríša Seldžukov a Osmanov. Počas Rímskej ríše tu našli útočisko prenasledovaní kresťania a za Seldžukov tu pobývali nasledovníci Mevlanu - Dervišovia. Hlavným mestom Seldžukov bolo mesto Konya, do ktorého bola aj rodina Mevlany pozvaná od sultána Alaaddina Keykubáta, aby tu prednášala na univerzite. V rodnom Afganistane ich nečakalo nič dobrého, hrozil im nájazd nemilosrdných Mongolov, preto otec Mevlanu ponuku prijal a malý chlapec Mevlana vnímal a nasával atmosféru učencov okolo seba, zmes filozofií a náboženstiev z východu, počúval potulných mníchov, a sám šíril filozofiu tolerancie, rovnoprávnosti mužov a žien, slobodu a lásku k blížnemu.

Dnes je nevyhnutnou súčasťou návštevy Kappadokie let balónom, čo je zážitok, na ktorý nikdy nezabudnete! Vzlieta sa skoro ráno, uvidíte východ slnka a rané zore sfarbujúce tuf všade okolo vás, čo vás naplní pocitom krásy a šťastia, a vďaky za to, že to môžete zažiť.

Po Kappadokii sa Hodvábna cesta delí na sever do Ankary a Istanbulu, na západ do Efezu a na juh do Konyi a Antalye. My sa rozhodneme tentoraz pre cestu na sever.

Ankara je moderné 6,5 miliónové mesto na náhornej plošine, ale bývala jednou z obľúbených zastávok Hodvábnej cesty. Dnes stojí za obdiv nádherná hra svetiel vo vodotrysku v centrálnom parku sprevádzaná romantickou, zádumčivou, rozjarenou aj tragickou tureckou hudbou. V Ankare je aj Mauzóleum pre prvého prezidenta Tureckej republiky Mustafa Kemala Atatürka. Celé Mauzóleum je z mramoru, vstupná cesta je lemovaná levmi podobnými levom objavených v Boazkente, bývalom hlavnom meste Chetitskej ríše Chatuttaš. Strop Mauzólea je vykladaný zlatom a pôda, v ktorej je prezident pochovaný, bola dovezená zo všetkých 81 provincií Turecka ako výraz vďačnosti tomuto veľkému vodcovi.

A to najkrajšie nakoniec. Tým je Múzeum anatolských civilizácií, kde objavíte originály tých najkrajších archeologických nálezov z Chetitskej ríše, ale tiež časť trójskeho pokladu, bohyňu matku Kybele pripomínajúcu Věstonickú Venušu. Symbol Chetitské ríše Eti, znázorňujúci vesmír a planéty, krásne slnečné hodiny a nádherne vypracovaného jeleňa, starého 5000 rokov.

A to už k nám mieri karavána smerujúca do Carihradu. Vedúci karavány nás prijíma pod svoju ochranu a za dva týždne trmácania dorazíme do vysnívaného, kúzelného, lákavého, vzrušujúceho a inšpirujúceho, neúnavne rastúceho, nedobytného a pyšného mesta Istanbulu alebo tiež Carihradu či Konštantínopolu či Byzancie…

Do mesta na dvoch kontinentoch spojeného dvoma obrovskými závesnými mostmi. Nenecháme si ujsť plavbu po Bospore, ktorý Istanbul rozdeľuje. Úžina Bospor je dlhá 31 km a spája Čierne more s Marmarským. A keďže je každé more inak slané a navyše je Čierne more ešte aj o 20 cm vyššie než Marmarské, dochádza tu k veľkému vlnobitiu a prúdom, v ktorých sa môžu ľahkovážni plavci ľahko utopiť.

Plávame okolo honosného paláca sultána Mehmeda Fatiha, ktorý roku 1453 Istanbul konečne dobyl. Pred nami sa zjavuje romantické zákutie Zlatého rohu s majestátnou mešitou sultána Sulejmana Nádherného - Galatská veža, odkiaľ v 17. storočí vzlietol prvý Turek Hezarfen Ahmed Celebi a potom bol vyhostený z krajiny. Sultán ho najskôr veľmi obdivoval, ale tiež sa veľmi obával, že týmto činom bude oslabená jeho autorita a tomuto letcovi pripísané nadprirodzené schopnosti. Preto bol poslaný do exilu, kde zomrel od žiaľu za svojou domovinou.

A už vidíme ďalší nádherný komplex Topkapi Palác, kde sultáni zhromaždili všetky svoje nádherné poklady, ako je 86karátový Diamant alebo Topkapská dýka. Venujeme spomienku ženám z háremu, ktoré sa šialený sultán Ibrahim Deli rozhodol utopiť v Bospore, pretože si jedného dňa pomyslel, že sú mu všetky neverné. Len jedinej sa podarilo vyplávať. Mala šťastie v nešťastí, vylovila ju francúzska loď a zaviezla do Paríža.

A nakoniec to NAJ z mesta, to je návšteva krásky Hagia Sofia. Odmenou za dlhé čakanie medzi chtivými návštevníkmi, je vznešený pocit, ktorý do nás prenikne po prekročení prahu. S hlavou hore obdivujeme nádheru stavby, nebeskú atmosféru obrovskej, vysokej kopule, akoby božskej nebeskej klenby. Stavbu mali na starosti dvaja architekti: Anthemisios z Thrales a Isidorius z Milétu. Niet divu, že aj cisár Justinián, ktorý nechal chrám vybudovať, nadšene zvolal: „Šalamún, prekonal som ťa!“

Text/foto: Sylvie Halouzková

Preklad: O. Maňáková