Turecko: Istanbul - dobrodružná dovolenka I.

Autobus je plný a ja sedím vedľa muža vo veku okolo 45 rokov. Odrazu príde šofér, povie niečo môjmu susedovi a vedľa mňa sa namiesto neho ocitne malá Japonka. „Aha,“ pomyslím si, „moslimovia nenechajú sedieť dievča vedľa muža pri nočnom 12hodinovom prejazde. Veľmi zaujímavé bezpečnostné opatrenie. S Japonkou sa ihneď zoznamujem, vie výborne anglicky. Išla sa pozrieť na Efez a do Bodrumu, odkiaľ vyrážam a v Istanbule sa ubytovala pred dvoma týždňami v hosteli, kde si nechala svoju hlavú batožinu. Hneď mi navrhla, že sa tam môžem tiež ubytovať. Po nočnom prejazde sa chcem nechať najprv okúzliť veľkoleposťou a nádherou mesta. Potom prespím a na druhý deň zájdem do ďalších zákutí a následne zas nočným autobusom späť do Bodrumu.

Pôjdeme do hostelu Big Apple vzdialeného 5 minút od námestia Sultan Ahmed – hlavného v centre mesta s Haya Sofia na jednej strane a Modrou mešitou na strane druhej. Moja japonská kamarátka Naomi vraví, že má čas, takže môžeme ísť na prehliadku spolu. Je to fajn stretnúť nadšeného spoluputovníka. Dohováraním podrobností rušíme trochu ľudí v autobuse - už je polnoc a väčšina práve zaspáva, ale v tom je pauza. Každé dve hodiny býva polhodinová, takže ju využívame na to, že zostavíme spoločný plán. Najskôr sa pôjdeme ubytovať a potom začneme Modrou mešitou, ďalej Haya Sofia, tam bude dlhý rad. Potom nezabudneme na podzemnú cisternu a hipodrom. Nasleduje stanica s Orient Expresom, námestie Eminonu, Galatská veža. Snáď to zvládneme…

Druhý deň začneme s palácom Topkapi, Sulej-manovou mešitou a plavbou po Bospore. Chcela by som dôjsť až k mostu Mehmeda Fatiha Dobyvateľa. Plán je teda za pomoci šoféra na tejto zastávke úspešne pripravený, nastupujeme späť do autobusu a pokračujeme v ceste za dobrodružstvom. Je už dosť po polnoci a oči sa mi krížia...

Ráno dostávame v autobuse kapučíno a koláčik ako pozornosť podniku. Servis v autobusoch jednej českej spoločnosti vraj okukali práve od zavedených služieb diaľkových autobusov v Turecku. Spoločností je tu veľa, takže sa predháňajú, kto bude mať viac cestujúcich. Išli sme sa ubytovať a po raňajkách sme s nedočkavosťou vyrazili. Nevedela som, kam sa mám skôr pozerať. Už keď sme autobusom vyrážali do tohto 17miliónového mesta, zachvátila ma eufória, že už sme konečne tu!

Teraz už naozaj sme na veľkolepom námestí Sultana Ahmeda a mierime vľavo do Modrej mešity, nádherne vyzdobenej nielen vo vnútri ale aj zvonku, a ja sa divím, ako môžu moderní architekti vôbec dostať nejakú cenu za svoju prácu, keď existujú takéto naozaj prekrásne stavby. Vybudoval ju študent presláveného architekta Mimara Sinana, ktorý v Istanbule postavil vyše 450 stavieb. Dožil sa 99 rokov a pracoval za vlády 3 sultánov a ani jeden mu nedal useknúť hlavu. Vraj pochádzal z kresťanskej rodiny. Osmani mali vo zvyku, že vtrhli do kresťanských rodín a odobrali im synov od 4 do 10 rokov, preučili ich na islam a nechali študovať v palácových školách. Toto počínanie sa nazývalo devširme. A keď mal niektorý z unesených chlapcov nejaké zvláštne nadanie, mohol sa mu venovať. A tak to bolo aj s Mimarom, z ktorého sa stal nadaný architekt. V mešite je 21 000 modro-červeno-zelených kachličiek vyrobených v meste Iznik, kde vyrábali špeciálne odtiene modrej a červenej farby. Namiešanie tejto farby bolo starostlivo stráženým rodinným tajomstvom a dodnes sa neprišlo na postup ich výroby.

Vo vnútri mešity je obrovská kupola podopieraná štyrmi sloními stĺpmi s priemerom 5 metrov. Tento staviteľ Mehmed Sedefkar Aja mal nevďačnú úlohu - postaviť 16ročnému sultánovi mešitu, ktorá by prekonala krásu mešity Haya Sophia stojacu priamo naproti. Pod stálou hrozbou sultánovho hnevu sa Mehmedovi zrejme zbystrilo myslenie a vyburcoval svoje zručnosti na maximum. Dielo sa mu rozhodne vydarilo. Večer sem zájdeme opäť, pretože tu bude svetelné predstavenie, pri ktorom sú osvetľované jednotlivé časti stavby a rozprávačkou je samotná mešita, ktorá z ampliónu predstaví svoj príbeh, akoby bola ženou a nie stavbou. Príbeh je nahraný po anglicky, turecky, nemecky, rusky a španielsky.

Prejdeme námestie Sultan Ahmed a stojíme v rade na vstup do Haya Sophia (Hagia Sofia), najkrajšej a najoslnivejšej stavby po mnohé stáročia. Dokonca ju budovali až dvaja stavební inžinieri, ktorí ani neboli architekti a až v priebehu stavby študovali, ako sa má kostol vlastne správne stavať. Stihli to v rekordnom čase 6 rokov, ale dopustili sa mnohých chýb. Cisár však neoplýval milosrdenstvom, a tak im nezostávalo nič iné než chyby napraviť a stavbu úspešne dokončiť. Keď cisár vstúpil do kostola úplne po prvý raz, spadlo na neho trochu omietky zo stropu, akosi stavba ešte nemala dosť času „sadnúť“, ale napriek tomu prehlásil, že je úplne uchvátený: „Šalamún, prekonal som ťa!“ Myslím, že si vtedy stavitelia Isidorus a Thales značne vydýchli.

Hurá, už sme na rade a vstupujeme dovnútra. Nádhera, dych sa nám zatajil, je to presne tak, ako píšu v letáčiku. Kopula akoby vystihla veľkoleposť a majestátnosť nebeskej klenby a z okienok dokola na kopuly prežarujú lúče slnka, ako v nebeskom chráme. Človek na chvíľu nedokáže ani rozprávať a len pozerá. Sadneme si na zem, oprieme hlavu o stĺp a obdivujeme tú nádheru. Akoby nám stáročia prebiehali pred očami, koľko toho tento kostol a mešita v jednom prežili za tých 1500 rokov! Po dobytí Istanbulu Mehmedom Fatihom Dobyvateľom v roku 1453 pridali k chrámu štyri minarety a premenili ho na mešitu. V interiéri zase pribudli veľké čierne taniere s nápismi Alaha, Mohameda a ďalších významných islamských kalifov. Slávny Mimar Sinan na konci života prehlásil, že sa celý život snažil prekonať toto obdivuhodné dielo, ale aj tak sa mu to nepodarilo. V tomto chráme zostávame 3 hodiny, no aj tak sa ho nemôžeme nabažiť. Určite sa sem zas rada vrátim…

A už sa ideme schladiť do cisterny. Zásoba vody pre Istanbul mala tri rôzne zdroje. V tejto cisterne sa hromadila aj dažďová voda, takže toto najväčšie mesto staroveku malo vždy vody dostatok. S posvätnou hrôzou prechádzame medzi 336 ohromnými stĺpmi až k dvom hlavám medúzy, schválne otočených hlavou hore, aby nemali kúzelnú moc a nepremenila nás svojim mrazivým pohľadom na kameň. Je tu príjemný chládok a mierne osvetlenie, ktoré cisterne dodáva tu pozoruhodnú atmosféru s nádychom romantiky…

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Sylvie Halouzková

Preklad: O. Maňáková