Tatarstanská Kazaň
Tatarstan zďaleka nepatrí k najväčším federatívnym republikám, avšak mesto Kazaň je jedným z najväčších v celej šírej Rusi a tak je zastávka tu takmer povinnosťou a to aj vzhľadom k tomu, že len máloktorý Európan o takýchto miestach čokoľvek vie, alebo aspoň tuší, a tak sa pokúsim vystihnúť to najzaujímavejšie, čo tento región a mesto ponúka. Republika Tatarstan, ležiaca pri rieke Volge, patrí k tým juhozápadne položeným miništátikom pôvodného ZSSR, ktoré mali relatívne veľmi blízko k nepokojným územiam moslimov, ktorí tiež dodnes tvoria náboženskú aj etnickú väčšinu a hrdo sa stavajú ku svojmu tatárskemu pôvodu. Z pôvodných asi 8 miliónov Tatárov žijúcich v Európe je práve dnešný Tatarstan ich hlavným strediskom, ale stretneme sa s nimi aj v okolitých štátoch (mimo ruskú fed.) ako sú Uzbekistan, Kazachstan a nemalá časť ich trvale pobýva aj na Sibíri. Vyznaním sa Tatári radia k sunnitským moslimom, ale žije tu aj silná vetva tzv. Krjašenov, vyznávajúcich vieru pravoslávnu.
Kazaň je našincami známa predovšetkým ako mesto športových klubov, hokejovej AK Bars Kazaň a futbalového Rubinu, ktorý hrá aj európske poháre. Mesto leží na západnom brehu mohutnej Volgy, pri sútoku s menšou Kazankou, čím zároveň spadá do Povolžského federálneho okruhu. Celkovo sa však radí k tej európskej časti Ruska, a to nielen kultúrne, ale aj životnou úrovňou. Dnešnú Kazaň obýva zhruba 1 140 000 obyvateľov, takže na rebríčku ruských miest ju nájdeme na 8. mieste, medzi Omskom a Čeljabinskom. Prvé zmienky o založení sa spájajú s príchodom Povolžských Bulharov, niekedy v 12. storočí, ale to nie je tak isté. V najstarších vykopávkach sa dokonca našla česká minca z 11. stor. s motívom Sv. Václava, takže história miesta môže byť skutočne veľmi zaujímavá. Skutočný rozmach mesta nastal až v storočí 14., keď sa aj tu začali raziť platidlá, horúčkovito sa stavalo a to predovšetkým v rámci kazanského hradu – obrannej tvrdze, tvoriacej základ budúceho mesta. V tej dobe tadeto viedla významná cesta medzi Škandináviou a dnešným Iránom, čo so sebou nieslo čulý obchodný ruch, vznik bazáru – centra obchodu a zmeny pre celú oblasť vtedajšej Zlatej hordy, ktorá bola súčasťou mongolskej veľríše, rozkladajúcej sa od Európy po Sibír. Aj tento megaštát sa nakoniec v druhej polovici 15. stor. rozpadol na niekoľko menších samosprávnych celkov – chanátov. Kazanský chanát – predchodca dnešnej tatarstanskej oblasti, bol skutočne nadmieru prosperujúcim územím, ktoré sa spolu s mestom neraz pokúsilo dobyť Rusko na čele s cárom Ivanom IV. Hrozným, ktorý roku 1552 nakoniec tiež uspel a pripojil mesto a nové územie k Rusku. Od tej doby bolo mesto a pôvodní obyvatelia v útlaku. Násilné pokresťanštenie Tatárov so sebou nieslo mnoho obetí na životoch a prakticky všetkých náboženských stavbách, mešitách a chrámoch, čo je zrejmé v neskoršom štýle ruskej deštruktívnej moci. Chanát bol na krátku dobu aj obnovený, ale nadvláda Ruska pokračovala pevnou rukou. Za doby cára Petra Veľkého (počiatok 18. stor.) bolo mesto významným strediskom lodnej výroby pre Kaspickú flotilu, avšak odbojní Kozáci spolu s Tatármi previedli niekoľko krvavých povstaní, po ktorých bolo mesto prakticky zničené a obnovené až za vlády Kataríny Veľkej. Islam bol legalizovaný, ale stále diskriminovaný, rovnako tak pôvodné tatárske obyvateľstvo.
Na konci 19. storočia sa Kazaň stala priemyselným centrom, podobne ako väčšina ruských miest tej doby. Aj napriek nárastu počtu nových obyvateľov silila aj integrita pôvodného tatárskeho národa, začali vychádzať tatárske noviny, tlačil sa Korán, otvorilo sa divadlo. S nástupom boľševikov sa mesto stalo centrom Tatárskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Žilo tu cca 200 tisíc obyvateľov. Opäť sa búrali mešity a chrámy. Za 2. svetovej vojny, resp. Veľkej vlasteneckej vojny, sa tu sústredila masívna priemyselná výroba tankov a lietadiel pre východný front, čo so sebou nieslo i nárast počtu obyvateľov aj celého mesta. Na konci 50. rokov tu žilo už cez pol milióna stálych obyvateľov. Panelová výstavba a priemysel sem potom do konca sovietskej éry prilákal takmer ďalších 800 000 obyvateľov, ktorí tu zakladali rodiny, čím sa dostávame na súčasné číslo 1 400 000 stálych Kazančanov. Pád sovietskeho impéria so sebou opäť priniesol rozmach predovšetkým tatárskeho proislamského kultúrneho života. Centrum metropoly prešlo významnou rekonštrukciou a v roku 2005 bola k príležitosti tisíceho výročia založenia mesta slávnostne otvorená najväčšia ruská mešita a nové metro. Medzi najvýznamnejšie stavby patrí jednoznačne Kazanský Kremeľ – miestny hrad a symbol štátnosti celého Tatarstanu. Je to jediná zachovalá tatárska pevnosť v Rusku a tiež dôležité pútnické miesto. Skladá sa zo skupiny historických budov a pozostatkov starších stavieb z obdobia od 10. do 16. storočia. Kazanský Kremeľ bol v roku 2000 zapísaný na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Ďalej centrum vzdelanosti – Kazanská univerzita a už zmienená mešita Qul-Şarif , ktorá sa nachádza v západnej časti Kazane. Pôvodná mešita bola zničená pri útoku vojsk Ivana Hrozného v roku 1552. Súčasná budova začala vznikať v roku 1996 a je postavená v duchu tradičnej architektúry Osmanskej ríše. Obklopená štyrmi minaretmi vysokými 57 metrov. Na jej stavbu bola použitá žula a mramor z Uralu, interiéry sú vyzdobené kobercami z Iránu, krištáľovými lustrami z Českej republiky alebo štukami a mozaikami zo Saudskej Arábie. Qul-Şarif je považovaná za symbol súžitia moslimov a pravoslávnych v Tatarstane. Komplex budov slúži okrem hlavnej mešity predovšetkým ako múzeum islamu, knižnica a sídlo imáma. Neďaleko nej leží ako protiváha Petropavlovská katedrála - pravoslávny cirkevný komplex barokových budov, ktorý vznikol na pamiatku pobytu Petra Veľkého v meste. Katedrála bola postavená v rokoch 1723 až 1726 na mieste pôvodného dreveného kostola. V roku 1939 uzavretá a celých 50 rokov nebola využívaná. Napriek tomu je jednou z mála neobvykle dobre zachovaných cirkevných stavieb bývalého Sovietskeho zväzu a záujem budí predovšetkým svojou netradičnou architektúrou a tiež nebývalou skromnosťou, predovšetkým v porovnaní s neďalekou honosnou mešitou.
Od Moskvy je Kazaň vzdialená cca 700 km a medzi ďalšiu najbližšiu metropolu patrí Samara (300km), Ufa (450km) či Perm (500km). Dnešný Tatarstan a Kazaň patria k vôbec najbohatším ruským regiónom, životná úroveň je tu zhruba 4x vyššia než je priemer vo zvyšku Ruska.
Čisté pešie zóny v centre sú lemované obchodmi svetových módnych značiek, západnými fastfoodmi a všetko je tu až nezvykle neruské, prístupné a prívetivé. Ale pozor, sme stále v bývalom ZSSR, mnohé sa zmenilo, ale istý duch doby tu stále je. Na okrajoch stále sa rozširujúceho mesta vznikajú nové sídliská, parky a v obnove sú poničené kláštory či menšie mešity a modlitebne moslimov. Samozrejme tu sú aj chudobné štvrte na stále divokej periférii, ale s tým už sa tak nejako musí počítať. Láme sa tu ruský duch s istou dávkou "arabskej" neporiadnosti a na to všetko dohliada prísnym pohľadom z nejednej sochy stále obľúbený V. I. Lenin, našťastie nadobro stuhnutý.
Kontinentálne podnebie je tu, aj vzhľadom k južnej polohe mesta, relatívne teplé, ale v zimných mesiacoch priemerné hodnoty klesajú až k -14°C, v lete je priemer na zhruba +19°C. Formálnu moc tu má predovšetkým tatarstanský prezident a mestský starosta, rozhodujúci je však stále názor „Moskvy“. Tatarstan je dodnes významné centrum priemyselnej výroby predovšetkým v odvetví armádneho a civilného letectva (Tupolev) a automobilizmu – nákladné vozy Kamaz (firemné heslo No roads? No problem!). Veľký potenciál má aj vlastné intelektuálne a vedecké zázemie miestnych univerzít a výskumných ústavov. Sú tu aj farmaceutické či kaučukové výrobne (40% ruskej výroby),ropu spracovávajúce závody a predovšetkým gumárne zásobujúce ruský trh viac ako 30% všetkých aut. pneumatík. Najväčší podiel na objeme produkcie má ťažba nerastných surovín – 33,1 %, výroba dopravných prostriedkov a zariadení – 12,3 %, výroba chemikálií – 11,9 %, výroba ropných produktov – 9,4 %. Hlavnú dopravno-priemyselnú spojnicu tu tvorí volžská priehrada resp. riečna doprava na nej a významný železniční uzol Moskva-Kazaň-Jekaterinburg. Funguje tu aj medzinárodné letisko s čulou prevádzkou a to predovšetkým z radov delegácií a investorov, ktorí chcú využiť miestny potenciál. Platí tak, že Tatarstan aj Kazaň sú predovšetkým miestom obchodu, než ktovieakého rekreačného potenciálu. Rozhodne sa tu však budete cítiť lepšie, než vo výrazne chudobnejších republikách a mestách na severovýchode federácie, kam sa tiež niekedy pozrieme.
Tak to bola malá zastávka v jednom z najzaujímavejších a zároveň relatívne málo známych miest veľkého Ruska. Aj keď sme si v našom putovaní urobili trochu väčšiu zachádzku z cesty na Sibír, verím, že sa stretneme aj nabudúce… napríklad v Novosibírsku či Irkutsku!
text: Jan Chaloupka
foto: wikipedia commons
preklad: Zuzana Megerssová
Diskusia k článku (0) |
Súvisiace články
Moskva: nesmrteľná matka východu
Cestou na Sibír – Jekaterinburg
Cestou na Sibír - Novosibírsk
Cestou na Sibír - Irkutsk
Lokácia:
Slovenská republika
Partneri:
Sprievodca:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.