Rakúsko: Alpentrip XI. - Autom na strechu Európy II.
V minulej časti sme našu cestu zakončili na vyhliadke Franca Jozefa, o ktorej je potrebné taktiež zmieniť niekoľko zaujímavých informácií. Najprv si však musíme povedať niečo o samotnej vysokohorskej ceste, dnes spájajúcej dve významné rakúske obce, a to korutánskej Heiligenblut a známejšej salzburskej Zell am See. Ešte pred viac ako 70 rokmi spájala tieto dnes obľúbené lyžiarske strediská len neľahko zdolateľná cestička, pričom prvé návrhy na vybudovanie plnohodnotnej cesty padli až v roku 1924. Otcom tejto myšlienky bol dvorný rada Ing. Franz Wallack. Prvé stavebné práce začali až v auguste roku 1930, avšak slávnostného otvorenia sa toto majstrovské dielo dočkalo rovných 5 rokov od prvého výkopu, teda 3. 8.1935. V roku 1934 už bola sprístupnená vyhliadka na Edelweissspitze (2571 m n. m.). V rekordnom čase tak vznikla unikátna stavba s dĺžkou 48 kilometrov a s prevýšením 1748 metrov. Najvyššie stúpanie, celých 14%, sa nachádza pri odbočke na už zmienenú vyhliadku, ktorá je zároveň najvyšším bodom celej trasy, nachádzajúcom sa vo výške 2571 m n. m..
Za dobrého počasia je z nej možné vidieť na 37 okolitých vrcholov, ktorých výška presahuje hranicu 3000 metrov a tiež 19 ľadovcov. Samotná hlavná cesta dosahuje rekordnú výšku 2505 metrov pri 311 metrovom tuneli Hochtor. Počas výkopových prác v najvyšších partiách cesty boli nájdené artefakty, z ktorých najznámejšia bronzová soška poukazuje na prítomnosť Rimanov už v 1. storočí nášho letopočtu. Z historických prameňov však vyplýva, že Rimanov v týchto končinách lákala predovšetkým vidina zlatých nálezísk, než že by si Vysoké Taury v okolí najvyššej hory vybrali ako trasu najschodnejšej obchodnej cesty do bohatého Soľnohradska.
Priemerná výška snehu tu dosahuje 5 metrov. Viac ako 250 dní v roku tu prší či sneží a nie je nič výnimočné uviaznuť v polke leta v menšej snehovej fujavici či nijak príjemnej prietrži mračien, ktorá z už aj tak drsného kusu zeme urobí hotový Mordor! (temná, horská a nadmieru depresívna krajina z mytologického sveta Pána prsteňov, pozn. autora)
Cesta je otvorená denne od začiatku mája do začiatku novembra a jej prejazd je spoplatnený sumou 22 - 32 euro. Zároveň je potrebné sledovať aktuálne podmienky prejazdu a konkrétnu otváraciu dobu pre dané ročné obdobie resp. mesiace, ktorá sa niekoľkokrát v sezóne čiastočne mení.
Teraz naspäť k vyhliadke cisára Franca Jozefa, ktorá je prvou z možných odbočiek od hlavného ťahu. Parkovisko a terasy F-J-Hohe prakticky celé leto prekypujú turistami, ktorí sem v drvivej väčšine vyhnali svojich plechových miláčikov. Po ceste ale často míňame aj takých borcov, ktorí sa rozhodli stovky ba tisíce metrov zdolať doslova vlastnými silami, či už pešky alebo na bicykli. A rozhodne ich nie je málo!
Na konci slepej cesty Gletcherstrasse však všetkých cestovateľov čaká nadmieru pôsobivá scenéria tvorená majestátnou horou Grossglockner, pod ktorou sa v desaťkilometrovom splaze vinie najväčší ľadovec východných Álp. Aj k ľadovcu Pasterze vedie od Jozefovej vyhliadky krátka lanová dráha a tak nič nebráni ľadovcovému dobrodružstvu, ktoré sa dá absolvovať pod vedením skúseného sprievodcu.
Pri prvom pohľade z vyhliadkovej terasy sa vám bude zdať cela ľadovcová panoráma doslova ako na dlani. V porovnaní s najvyššou horou a jej 1500 metrov strmou východnou stenou sa perspektíva celej scenérie javí značne skreslená a to až do okamžiku, než uzriete nepatrné pohybujúce sa bodky kdesi hlboko pod vami. Áno, sú to tí istí dobrodruhovia, ktorí sa vydali na spomínanú ľadovcovú exkurziu. Nemerateľnosť celého výjavu sa vám potom bude zdať doslova monumentálna.
Bohužiaľ, počas našej návštevy sa vrchol hory schoval do mrakov a nebol ochotný vykuknúť ani po zakúpení značného množstva značne predražených fľaštičiek miestneho destilátu, ovenčených ozdobami v podobe podivných chlpatých tvorov, ktorých vzorom mal byť pôvodne asi vážený obyvateľ a hlavný maskot tunajších končín – horský svišť…
Samotná budova pri cisárovej vyhliadke, nachádzajúca sa vo výške 2369 metrov, ponúka okrem rozsiahleho obchodu so suvenírmi, neštýlovej reštaurácie a veľkokapacitného parkoviska aj niekoľkoposchodové múzeum s expozíciou, ktorá je venovaná práve najvyššej rakúskej hore, alpinizmu, ekológii a ľadovcu Pasterze, ktorý sa bohužiaľ z roka na rok povážlivo zmenšuje.
Davy turistov nás za chvíľu omrzia a my sa vydávame späť na pôvodnú cestu cez horský masív, okolo jazier, vodopádov a kaskád až do miest, kde okrem kameňa, snehových polí a nehostinnej krajiny nie je vôbec nič. A práve to nič je fascinujúce. Aj v týchto nehostinných končinách žije zviera, na ktoré by si mal dávať pozor každý návštevník a predovšetkým hlavne motorista. Oným obávaným "predátorom" nie je ani ľadový medveď, výškovou chorobou zblúdený Holanďan či obávaná horská blcha, ale mierumilovne sa tváriaca ovečka. Práve toto roztomilé stvorenie, hebký hrdina detských rozprávok, sa počas vašej krátkej zastávky zmení na všežravého "aligátora skalného", ktorý nepohrdne akoukoľvek časťou vašich zásob, ktoré budete musieť chtiac-nechtiac vydať, pokiaľ sa chcete vykúpiť z jeho priazne a zdarne dokončiť svoju cestu. Neopatrného cestovateľa smutné oči hladného zvieraťa často zastavia, čo sa mu stáva osudným a nedokážem si predstaviť, čo by sa stalo, keby nemal po ruke niečo na zjedenie. Ovečky inštinktívne a obratom jednajú. S taktikou vlčej svorky obkľúčia vaše vozidlo a s krvilačným pohľadom šelmy dávajú jasne najavo svoj nekalý zámer. Toto sa stalo aj nám. Celá akcia vyvrcholila mojim krátkym groteskným výbehom do svahu, so sladkou šiškou v ruke, pričom som bol nasledovaný menším stádom zdivočených oviec. Len tak bolo možné opustiť odpočívadlo a zdarne pokračovať v ďalšej jazde.
Cesta sa od tunela opäť zvažuje. Pribúda zelene, serpentíny vám motajú hlavu a brzdy trpia. Inak príjemná spotreba okolo 6 litrov nafty sa počas prvej – stúpajúcej etapy vyšplhá až kamsi k hranici 10 litrov, aby potom počas dvadsaťkilometrového klesania opäť spadla do únosných medzí vášho predpokladaného rozpočtu.
Pokiaľ ste tento text dočítali až sem, vedzte, že naša dovolenka a s ňou aj seriál Alepntrip sa pomaly, ale iste končí. Budúci týždeň sa tu stretneme naposledy. Dorazíme domov a zhodnotíme všetky pre aj proti tejto cesty, ktorá vás na našom portáli sprevádzala celé tri mesiace...
Text: Jan Chaloupka
Foto: Jan Chaloupka a Tereza Překlasová
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |