Nový Zéland VIII.: NP Abela Tasmana II.

Je to veľmi populárna 51 km dlhá turistická cesta vedúca pozdĺž pobrežia so zlatým pieskom a krištáľovo priezračnou vodou. Pretože sa jedná o oblasť národného parku, nie je tu dovolené voľné táborenie. Nocovanie je povolené iba v táboriskách, ktoré je nutné rezervovať dopredu. Väčšinou je tu iba miesto na postavenie stanu, chaty sa nachádzajú len v niekoľkých málo táboriskách.

Prvý deň treku nás čakalo približne 6 hodín chôdze, a vzhľadom na to, že bolo naozaj krásne počasie, často sme sa zastavovali na „kúpačku“ a leňošenie na pláži. Výhodou je, že je tu minimum ľudí, väčšinou sme boli na panensky čistých plážach sami a počúvali len zvuky mora a prírody. Bol tu ozajstný raj na Zemi.

Súčasťou Pobrežnej trasy je prechod niekoľkými zaplavovanými oblasťami. Niektoré oblasti je možné pri prílive obísť po vedľajšej ceste, no aj tak je možné dve z nich prejsť iba počas odlivu, pretože cesta vedie skrz. Dnes sme sa však nemuseli nijak obmedzovať. Do táboriska sme dorazili neskoro odpoludnia a okrem nás tu boli ešte jeden Nemec a jeden Francúz. Pri spoločnej večeri sme sa dali do reči a nakoniec sme si zahrali aj pár spoločenských hier.

Ráno bolo opäť slnečné počasie a to priam lákalo na ranný kúpeľ v priezračne čistom mori. Ja som išiel do vody ako prvý, potom Nemec, Francúz a nakoniec musela aj Dita, aby nezostala oproti nám pozadu. Dnes nás čakal prechod zaplavovanej oblasti na pláži Onetahuti, ktorú sme mohli zdolať iba v odpoludňajších hodinách. Preto sme sa ráno nijak neponáhľali a vyrazili až okolo 11. hodiny. Cesta chvíľami viedla hustým bušom, chvíľami po pláži. Pokiaľ sa nám niektorá z nich páčila, zastavili sme sa a vykúpali sa. Najviac času sme pochopiteľne strávili na tej, ktorá ležala už v zaplavovanej oblasti, kde sme leňošili až do tej doby, kedy sme začali pozorovať príliv.

Naše ďalšie táborisko ležalo pri druhej zaplavovanej oblasti v Awaroa Bay, ktorú je možné prejsť iba pri odlive. Toto táborisko bolo doposiaľ jediné, kde sa nachádzala aj chata s rangerom. Ten nás ihneď prišiel skontrolovať, či máme potvrdenie o zaplatení. Zároveň nám dal informácie týkajúce sa prechodu. Pôvodne sme mali v pláne prejsť pri poobednom odlive, ale podľa času, ktorý nám ranger povedal, by sme už nestihli aquataxi, ktorý sme mali rezervovaný z miesta konca treku. Takže nám odporúčal ranný prechod, najneskôr v 6 hodine. Táborisko bolo opäť úplne prázdne okrem toho istého chlapca z Nemecka, ktorý s nami zdieľal spoločné miesto aj minulú noc. Myslím, že aj on bol rád, že je tu niekto „známy“, a tak sme opäť strávili spoločný večer.

Ráno sme museli vstať o 5 hodine ráno, aby sme stihli ešte zbaliť stan a najneskôr o 6 hodine vyraziť. Už pri samotnom prechode sme videli, ako voda postupuje veľmi rýchlo dopredu a uzatvára za nami cestu. Niektoré pasáže bolo dokonca nutné prebrodiť. Až na druhej strane sme sa naraňajkovali a potom vyrazili ďalej po treku. Na prvej najbližšej pláži sme zastavili a skoro celé dopoludnie sme ležali a kúpali sa, pretože na koniec treku to bolo maximálne hodinu chôdze. Voda tu bola už dosť teplá, takže sa dalo vydržať plávať aj dlhšie než 10 minút.

Pred poludním sme vyrazili na posledný úsek nášho treku smerom do Totaranui. Tu nás mal vyzdvihnúť aquataxi a odviesť na začiatok treku do Marahau. Pretože sme do Totaranui dorazili skôr, skúsili sme sa spýtať vodiča aquataxíku, či by nás nevzal skorším spojom, aby sme nemuseli zbytočne čakať. V lodi bolo našťastie ešte miesto, takže sme sa mohli nalodiť. Pán vodič bol opäť veľmi milý a samotnou cestou nám ešte pripravil neskutočný zážitok. Zámerne sme obišli miesta, kde leňošili tulene a dokonca aj tučniaky. Vždy nám k nim povedal niečo zaujímavého a počkal, kým si všetko nafotíme. Celá plavba trvala asi hodinu a pol a aj napriek tomu, že stála niečo vyše 40 NZD, sme rozhodne neľutovali a riadne si ju užili.

Text/foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: O. Maňáková