Nový Zéland VII: NP Abela Tasmana I.

Pretože nám už pomaly dochádzali novozélandské doláre, využili sme možnosť výmeny peňazí v jednej z miestnych bánk, ktorých je tu na hlavnej triede Trafalgar St. dostatok.

Cestovanie v miestnych autobusoch je skutočne veľmi príjemný a obohacujúci zážitok. Oproti našej Českej republike sú tu vodiči až neskutočne milí, pričom sa mi mnohokrát zdalo, že sa rola vodiča presúva až do role sprievodcu. O každej zaujímavosti, ktorú sme minuli, nám pán šofér ochotne a sám od seba podal náležité informácie, niekedy dokonca aj zažartoval. Na trase z Nelsonu do NP Abela Tasmana sa nám dokonca stalo, že jeden z našich spolucestujúcich si zabudol slnečné okuliare v jednej z miestnych požičovní morských kajakov. Pán šofér samozrejme veľmi ochotne zastavil a čakal asi 5 minút, pokiaľ sa okuliare nenašli. Len tak som uvažoval, čo by asi v tejto situácii urobil typický český vodič.

Ešte pred samotným trekom sme mali v pláne vyskúšať si morský kajak na vlastnej koži. Večer sme teda zašli do jednej z miestnych požičovní a rezervovali si vypožičanie lode na ďalší deň. Voľná plavba loďkou pre dvoch na jeden deň stála niečo málo cez 60 NZD. Potom sme sa odobrali do táboriska neďaleko začiatku treku, kde sme mali stráviť prvú noc. Rozložili sme stan a pretože bolo táborisko asi 100 metrov od mora, neodolali sme pokušeniu a išli sa vykúpať. More bolo ale veľmi studené, takže na „veľké“ kúpanie to rozhodne nebolo. Na druhú stranu bola voda ale naozaj priezračne čistá a pobrežie lemované podivuhodnými eróznymi tvarmi vrátane krásnej skalnej brány.

Ráno sme sa prebudili do daždivého dňa. Chvíľu sme čakali, či sa počasie neumúdri, ale bohužiaľ sa tak nestalo. Či sa nám chcelo alebo nie, museli sme vyraziť smerom k požičovni, kde sme mali už dopredu zaplatenú voľnú jazdu na kajaku. Našťastie sme nemuseli baliť stan, takže všetky veci sme si nechali vo vnútri a k požičovni vyrazili len na ľahko. Dážď síce chvíľami ustával, ale nikdy nie na dlhšie, než na niekoľko desiatok minút.

Prišli sme akurát, keď slečna inštruktorka začala vysvetľovať zásady a techniku voľnej jazdy na kajaku. Dala nám tiež tipy, kde je možné vidieť tulene, tučniaky, vtáctvo a ďalšiu faunu. Po asi hodinovej inštruktáži sme sa odobrali k pláži, odkiaľ sme sa mohli pustiť pozdĺž pobrežia podľa svojho uváženia. Do lode sa vošli dvaja ľudia aj s osobnými vecami, ktoré boli dobre utesnené v nepremokavom batohu.

Podľa odporúčaní sme teda pádlovali smerom k blízkym ostrovom, kde bolo možné vidieť nejaké zvieratá. Bohužiaľ nás ale chytila pomerne silná búrka, takže sme sa držali neďaleko pobrežia pre prípad, keby sa zdvihol silný vietor. Búrka našťastie netrvala dlho, preto sme sa odvážili vyraziť bližšie k ostrovom. A skutočne. Okrem tuleňov sme videli veľa všakovakých vtákov, avšak tučniaky sme nevideli. Aj keď sme mali hornú polovicu tela premočenú skrz naskrz a trepali sa zimou, tento unikátny pohľad stál za to.

Po oboplávaní oboch ostrovov sme sa rozhodli, že na chvíľu predsa len zastavíme na jednej z pláží pozdĺž pobrežia a schováme sa v skalnom výklenku. Dážď nepoľavoval, a preto sme sa dohodli, že náš výlet budeme musieť skrátiť. Premočení a premrznutí sme dorazili na začiatok, odkiaľ sme ráno vyplávali. O loď sa už postaral personál, ktorý bol veľmi ochotný. Dokonca nám dali drobné mince na horúcu sprchu a potom sme boli pozvaní na horúci čaj. To nám samozrejme prišlo vhod a nenechali sme sa dlho prehovárať. Navečer sme sa potom odobrali späť k nášmu táborisku, uvarili si večeru a skoro zaľahli do teplých spacákov dúfajúc, že zajtrajšok prinesie lepšie počasí než to dnešné.

Text/foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: O. Maňáková