Nový Zéland II: Prílet do Aucklandu

Z Zürichu sme odlietali s približne 40 minútovým meškaním a vzhľadom na to, že sme v Soule mali na ďalší prestup iba 50 minút (tzn. v túto chvíľu iba 10), nebol som si celkom istý, či nakoniec nebudeme nútení stráviť v Soule jednu noc navyše. Moje očakávanie sa však nepotvrdilo, namiesto toho sme zažili najrýchlejší transfer v živote. Po prílete nás okamžite naložil pracovník leteckej spoločnosti Korean Air do malého vozíku a bleskovou rýchlosťou nás dopravil na miesto, odkiaľ sme mali náš ďalší let smer Auckland. Lietadlo už čakalo iba na nás, takže sme nastúpili a pokračovali v letovom maratóne ďalej. Do Aucklandu sme prileteli 24. novembra o 8:30 ráno miestneho času. Celková doba letu z Viedne až do Aucklandu trvala takmer 24 hodín, takže niet divu, že sme boli obaja veľmi unavení. Batožinu nám v Soule pochopiteľne nestihli preložiť (s čím sme samozrejme počítali), no ako náhradu "škody" sme od leteckej spoločnosti dostali 60 dolárov. Aj keď sme so sebou nemali batožinu (prišla až na druhý deň), museli sme podstúpiť rozhovor, v ktorom bolo potrebné uviesť, čo na Nový Zéland privážame. Šťastím bolo, že sme mali nový stan a topánky pre istotu vyčistené. Cieľom všetkých podobných rozhovorov je chrániť čistotu prírody Nového Zélandu a nepriniesť sem žiadne potenciálne nebezpečné semená.

Z letiska sme mali namierené do centra mesta, kde sme mali dohovorený nocľah na dve noci cez Couchsurfing. Jedná sa o komunitu užívateľov z celého sveta, ktorí sú ochotní zadarmo ubytovať, previesť po meste, príp. poradiť ostatným cestovateľom. Spať sme mali u istého Fína menom Jane, ktorý tu pracuje ako post-doktorand v oblasti fyziky. Pretože pracoval z domu, zastihli sme ho na danej adrese aj v dopoludňajších hodinách, čo sa nám samozrejme hodilo.

Po spoločnom obede s Janeom sme už sami s Ditou vyrazili na prechádzku mestom. Auckland je veľmi moderné mesto a už na prvý pohľad na mňa nepôsobilo nijako príjemne. Aj keď sa nejedná o metropolu Nového Zélandu, Auckland je bez pochyby najväčším mestom - žije tu viac než 1 milión obyvateľov. Historické jadro tu úplne chýba, na druhej strane priaznivci adrenalínových aktivít si tu prídu na svoje. Z najvyššej budovy celej južnej pologule - Sky Tower (328 metrov) - sa je možné nechať spúšťať rýchlym tempom k zemi. My sme zvolili iba 40 sekundový výjazd výťahom do cca dvoch tretín výšky budovy, odkiaľ bol nádherný výhľad na celé mesto a široké okolie. Výťah aj časť podlahy boli presklené, čo vyvolávalo nie príliš isté dojmy pri našľapovaní.

Po vyhliadke na Sky Tower sme išli relaxovať do jedného z miestnych parkov, ktoré majú veľmi pekne udržiavané. Navečer sa Dita začala sťažovať, že ju po dlhom lete bolí noha a má podozrenie, či sa nejedná o trombózu. Pre istotu sme teda zašli do aucklandskej nemocnice, kde jej urobili niekoľko vyšetrení. Našťastie sa nejednalo o nič vážne, no aj tak doktori Dite odporučili, aby nasledujúce dni nohu príliš nezaťažovala.

Druhý deň som sa teda na prehliadku vydal sám, zatiaľ čo Dita odpočívala u Janeho. Prešiel som si Auckland Museum, ktoré je vybudované na zatrávnenom vrchu, a je súčasťou jedného z najstarších miestnych parkov Domain. V múzeu sa dá toho naozaj veľa vidieť - počínajúc históriou osídlenia, cez maorskú kultúru, prírodovedeckú časť zahŕňajúcu bohaté informácie o sopečnej a zemetrasnej činnosti, až po vojny Nového Zélandu.

Po prehliadke som zamieril k mólu trajektov Britomart, odkiaľ pravidelne každých 30 minút vyplávajú lode do neďalekého Davenportu, ktorý predstavuje predmestie na výbežku aucklandského polostrova Severný Breh (North Shore). Davenport je populárny vďaka dvom vulkanickým vrcholkom Mt. Victoria a North Head, ktoré kedysi slúžili ako maorské dedinské opevnenie zvané pa. Vyšiel som si iba na vrcholok Mt. Victoria, odkiaľ bol pomerne pekný pohľad na celé mesto. Pri ceste späť som sa ešte prešiel pozdĺž piesočných pláží, kde na moje potešenie nebolo ani mnoho turistov. Potom som sa preplavil späť do centra mesta a ponáhľal sa za Janeom a Ditou na spoločnú večeru. Po príjemne strávenom večeri sme rýchlo zaľahli, aby sme ďalší deň na cestu do Rotorui boli svieži a plní energie . Tu už začína naozajstný Nový Zéland, tak, ako sme si ho predstavovali.

Text/foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: O. Maňáková