Nepál XVI: Záver treku okolo Manaslu

Milan dojedol to, čo sme so Zuzkou nechceli a bolo mu z toho ťažko. Zuzka si dala ešte tsampovú kašu (tsampa je potravina z múky), ktorá bola celkom dobrá, keď sa prisladila. Bolo jej ale obrovské množstvo a tak väčšinu musela nechať nezjedenú na mieste.

Vyrazili sme po ôsmej hodine. Spočiatku sme išli asi dve hodiny, viac menej po rovine, do dediny Darapani. Lúčili sme sa s Manaslu trekom, pretože v Darapani sme sa mali naviazať na Annapurna trek, čo sme aj urobili. Došli sme do kancelárie, pred ktorou stálo veľké množstvo ľudí, ktorí sa zaregistrovali. Následne sme, spolu s davom ľudí, vyrazili „Disneylandom“ s gýčovitými farebnými hotelmi ďalej. Terén potom začal byť značne kopcovitý s neustálym stúpaním a klesaním. Cesta bola pokrytá kamením a štrkom, takže sme neustále museli pozerať pod nohy. Aj tak sa nám to šmýkalo a ja som sebou aj raz sekla o zem. Išli sme po ľavej strane údolia. Na druhej strane robotníci kutali do skaly cestu. Za chvíľu bude možné dôjsť autobusom až do Darapani. Videli sme aj mnoho opíc na stromoch. Krásne sa nám ukázali, ale schovali sa vždy, keď Milan vytiahol kameru, že ich natočí. Vyzeralo to úplne, ako by to robili schválne.

Konečné stúpanie do dediny Chyamche, kde sme mali prespať, bolo naozaj prudké. Išla som za mladou nepálskou ženou, ktorá ťahala už na pohľad príšerne ťažký náklad. Išla v žabkách (čo je tu úplne normálne), a keď dorazila hore nad kopec, bolo vidieť, ako je strašne unavená. Nedivím sa, aj zo mňa liali potoky potu a to som mala náklad pravdepodobne omnoho ľahší než ona.

Ubytovanie bolo v hoteli takmer európskej kvality. Pravda, nemali sme na izbe sociálne zariadenie, ale sprcha sa na hoteli nachádzala. Nebola síce ideálna, pretože z nej najprv tiekla iba ľadová voda a po oprave sa striedala ľadová voda s horúcou, ale vlasy sa v nej umyť dali. A moje vlasy to už naozaj potrebovali. Hotel má veľkú luxusnú reštauráciu, kde sme sa mohli v pohode usadiť, najesť a napiť. Posedávalo tam mnoho ľudí a medzi nimi aj jedno dievča z Čiech so svojim francúzskym chlapcom a jeho rodinou.

Ráno sme po bohatých raňajkách vyrazili zase ďalej, už sa nám krátil čas. Až do obeda sme išli po ceste, kde sme míňali veľké množstvo lodžií. Bolo strašné horko. Po ceste sme sa zastavili v dedine, ktorá nebola na našej mape, aby sme sa občerstvili mangovým džúsom. V ďalšej dedine menom Syange sme po moste prešli rieku a za ňou sme sa usadili na obed. Obsluhujúci pán nám dal jedálny lístok, ale keď sme si vybrali a chceli si objednať, zistili sme, že tu vlastne skoro nič z toho lístku nemajú. Nakoniec sme dali dohromady nejakú objednávku. Obed aj tak nakoniec varil Hari. Po obede sme sa nevrátili na cestu na druhom brehu, z ktorej sme prišli, ale išli sme po ľavom brehu, kde sme mohli ísť po príjemnej cestičke.

Cesta viedla prevažne do kopca, ale vôbec to nevadilo, pretože prebiehala nádherným údolím rieky Marshyangdi. Turistov sme stretávali len sporadicky. Krajina bola predovšetkým poľnohospodárska, na poliach sa pestovala ryža. Videli sme tiež niekoľko stromov obsypaných opicami. Zrejme to boli makaky. Opice sa hojdali na vetvách blízko cesty a vôbec sa nás nebáli, takže sme si ich mohli v pokoji prehliadnuť. Po ceste rástlo veľké množstvo bambusov obrovských výšok a šírok.

Konečnou fázou dnešnej trasy bolo pomerne prudké stúpanie asi 300 výškových metrov. Byli sme spotení ako myši, ale vyšli sme to bez zastavenia. Hore v dedine Bahun Danda sme boli uvedení do hotela, kde sme si mohli užiť teplú sprchu. Na večeru sme si objednali takmer hostinu – pakodu (čo je smažená slaná pochúťka, ktorá sa dá robiť na niekoľko spôsobov, napríklad zo syra, zeleniny, vajec, cibule atď.), snicker roll (snickers v cestíčku) a dal bhat s kuracím mäsom.

Po dlhej dobe sme tu chytili signál na mobil a tak sme mohli dať vedieť našim blízkym do Čiech, že sme trek v pohode prežili. Ja som s tým mala trošku problém, pretože sa mi po ceste zapol mobil, bez toho aby som o tom vedela, a tak som mala vybitú baterku. Nabíjačku som so sebou nebrala. Našťastie ju tu mali a za malý poplatok asi 100 rupií mi mobil nabili.

Posledný deň nás čakala cesta do dediny Bulbule, ktorá bola ale kratučká. Šli sme pomaličky, na pohodu, a kochali sa poslednými pohľadmi na opice, byvoly so sympatickými výrazmi v tvárach a nádherne farebné motýle. V jednej z míňaných dedín sme si s nadšením kúpili banány, na ktoré sme tu za sedlom narazili po prvý raz. Charakter dedín bol už iný než na začiatku treku. Bolo tu veľa obchodov so zmiešaným tovarom európskeho typu a ani ľudia sa už väčšinou neobliekali tradične nepálsky. V Bulbuli sme posedávaním, leňošením a pojedaním strávili zvyšok dňa a ďalší deň sme odišli skoro ráno autobusom do Kathmandu. Cesta utiekla dosť rýchlo a bez problémov.

V Kathmandu sme sa nechali odviezť taxikom do hotela, kde sme Harimu dali extra peniaze za jeho služby. Boli sme dopredu upozornení, že sa to tak robí, ale nikto nám nepovedal, aká vysoká má ta čiastka byť. Preto sme mu dali dohromady 3000 rupií. Tým sa naša cesta k osemtisícovej hore Manaslu definitívne skončila. Neskončilo ale naše cestovanie po Nepále, pretože sme sa chystali na ďalší, tentoraz iba dvojdenný trek v kopcoch severne od Kathmandu. Medzitým sme si však nechali jeden deň na odpočinok a nákupy v Kathmandu.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková