Nepál VIII: Mani

Nutné podotknúť, že sme v tejto oblasti míňali naozaj veľa pravé sa stavajúcich hotelov. Predpokladám, že sa oblasť Manaslu za niekoľko rokov premení na silno turistickú zónu s desiatkami tisíc návštevníkov ročne, tak, ako je to v okolí Annapurny. Preto sme boli naozaj radi, že si nádheru tohto treku môžeme ešte užívať v súkromí.

Po ceste rástlo liči, ale bohužiaľ nebolo ešte zrelé, takže sa nedalo jesť. Videli sme budhistickú budovu, v ktorej bol na stojato veľký kovový valec (neskôr sme videli ešte iný, drevený). Vošli sme dovnútra. Všade po stenách boli rôzne vyobrazenia Budhu. Mladý Budha, starý Budha, smejúci sa Budha, hnevajúci sa Budha. Obzvlášť posledná menovaná postava sa mi k Budhovi moc nehodila. Skôr mi ta postavička pripadala ako nejaký čert. Strašne škaredo sa šklebila. Hari ale tvrdil, že aj to je Budha, pred osvietením. Taktiež nám povedal, že sa tejto budove a hlavne valcu vo vnútri hovorí mani a že tým valcom máme zatočiť. Keď to urobíme, budeme vraj mať šťastie. Točiť sa má raz, trikrát, päťkrát atď. Počet otáčok musí byt nepárny. Urobili sme ako povedal a potom sme išli ďalej. Po ceste sme často videli aj múriky, na ktorých boli poskladané doštičky so svätými textami. Musia sa obchádzať tak, aby vždy boli po pravej strane, rovnako ako všetky budhistické budovy, a hovorí sa im tiež mani. Hari si vždy, keď sme mani obchádzali, šepotal modlitbu Om mani padme húm.

Kvôli rapídnemu zdraženiu vody o asi 150% oproti Kathmandu sme začali dezinfikovať vodu z rieky. Na dezinfekciu sme mali so sebou zvyšok kvapiek z predchádzajúcich ciest, ktoré boli pre udržanie dobrej chuti vody asi najlepšie. Keď nám došli, používali sme dvojzložkový prášok, ktorý síce pôsobil pomerne rýchlo, ale zanechával dosť silnú pachuť. Nakoniec sme mali ešte tabletky, ktoré boli jednozložkové, a ktoré nezanechávali žiadnu špeciálnu pachuť, dezinfekcia jedného litru ale trvala 2 hodiny a preto sme ich používali iba vtedy, keď bol vody dostatok.

Noc sme trávili v Ghapu, v lodžii budhistickej rodiny. Keď sme tam prišli, z budovy sa ozývala nejaká hudba, hlavne bubny. Hari nám povedal, že to bude trvať ešte asi hodinu a že sa jedná o nejakú budhistickú modlitbu, ktorá má priniesť do domu šťastie. Kvôli tomuto požehnaniu sa tu zišli lámovia z okolitých kláštorov. Hari sa zaujímal, či nám to nevadí, či nás modlitba neruší natoľko, že by sme preto odtiaľ chceli odísť. Naozaj nám to nevadilo, ba práve naopak. Dokonca sme mohli nahliadnuť do miestnosti, kde sa celá procedúra konala. Sedelo tam niekoľko mužov, ktorí sa nahlas, za zvuku bubnov, modlili. Používali pri tom kukuricu. Na čo, to neviem, ale bolo jej tam veľa. Keď bolo po všetkom, všetci účastníci dostali veľkú porciu dal bhatu. Po nich sme sa mohli najesť aj my. Písala som denník, zatiaľ čo Zuzka opäť cvičila s gumou na chrbte. Zrazu pozerám, že necvičí sama. Za druhý koniec gumy ťahal nejaký láma. Keď ho to prestalo baviť, prevzal opraty Hari. Očividne Zuzkina guma všetkých zaujala.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková