Nepál VII: Prvá sedemtisícovka na dohľad

Bolo to znamenie, že sa začína ochladzovať podnebie. Dali sme si chvíľku oddych. Pohostinní dedinčania nám priniesli plastové stoličky, aby sme si mohli urobiť pohodlie, a Hari s nimi potom zmizol vo vnútri jedného z domov. S miestnymi ľuďmi si veľmi rozumel. Ako sme neskôr vyčítali z knižiek zakúpených v Kathmandu, v tomto kraji žijú príslušníci jeho národa. Zatiaľ čo sa teda Hari družil, my sme medzi tým pozorovali dedinský život. Vyzeralo to tak, že v tento deň prebieha hromadné pranie, pretože potok aj vodovodný kohútik bol obsypaný deťmi, ktoré prali hromady bielizne. Občas sa pri tom aj pohašterili, ako napríklad keď malé dievčatko obsadilo miesto staršieho chlapca. Medzi pracantmi naozaj nebol ani jeden dospelý. Všimli sme si tiež, že v tomto kraji často staršie deti zaujímajú rolu rodičov, keď sa starajú a na chrbtoch nosia svojich malých súrodencov.

Keď sa Hari s miestnymi vyrozprával, pokračovali sme ďalej. Pred mostom vedúcim cez Budhi Gandaki stála vtipná policajná stanica. Vyzerala skôr ako väčšia „kadibúdka“. Bol to check point, v ktorom sme sa museli zaregistrovať. Ďalej do dediny Philim, kde sme si dávali obed, viedol vcelku prudký kopec, v ktorom som sa pekne zadýchala. Philim má nadmorskú výšku 1590 m n. m. Obed bol dobrý, ale na môj vkus strašne štipľavý. Boli to cestoviny, tu nazývané macaroni. Nie sú to ale makaróny ako ich poznáme my (teda tlstejšie duté špagety), ale v podstate akékoľvek cestoviny okrem špagiet, ktoré sa aj tu nazývajú špagety. Boli smažené, so zeleninou. Myslela som, že mi zhoria ústa a ani pre zažívanie to nebol vhodný pokrm.

Keď sme po objednaní na obed čakali, dorazili naši českí priatelia, ktorých sme včera stretli v Jagatu. V tejto dedine mali v pláne prenocovať a zvyšok odpoludnia vyplniť výstupom k miestnemu budhistickému chrámu. Dosť som im to závidela.

My sme podľa pôvodného plánu dnes mali taktiež končiť v Philime, ale na radu nášho sprievodcu sme itinerár prehodnotili a vyrazili ďalej, smer Deng, ktorý sa nachádza vo výške asi 1800 m n. m. Pretože sme si ale dali s obedom a trávením načas a ani na ceste sme nepatrili k „rýchlikom“, až do Dengu sme dôjsť už nestihli a skončili sme v dedine Pewa. Terén bol zase ako na hojdačke – hore a dole. Samozrejme s prevahou stúpania. Po ceste sme videli prvú sedemtisícovku – Shringi Himal (himal znamená hora), ktorá dosahuje 7165 m n. m. Krajina, ktorou sme prechádzali, bola zase trošku iná a naozaj nádherná. Pripadali sme si, ako keby sme sa zrazu ocitli niekde v horách v Kanade. Po nejakej dobe sa prostredie zase zmenilo a my sme išli regulárnou džungľou, aj keď sme išli po ceste a nemuseli sme sa predierať húštinou. Bola to zaujímavá cesta, ale dosť dlhá. Ruksaky na chrbtoch nám oproti ránu citeľne sťaželi.

V Pewe je postavená úplne nová lodžia (útuľňa). Ešte vonia čerstvo opracovaným drevom. Nikto, okrem našej skupiny, v nej nebol. Keď sme čakali na večeru, Zuzka išla cvičiť s gumou na chrbát do izby a prišla s tým, že izby sú plné švábov. Radosť sme z toho nemali, ale čo sa dalo robiť. Len sme dúfali, že nám nezalezú do spacákov a ruksakov a neponesieme si ich so sebou. Večeru nám opäť uvaril Hari. Skoro žiadne suroviny tu nemali, polievka a opečené zemiaky nám ale bohato stačili.

Pewa sa stala jedným z dvoch potenciálnych miest, ktoré sme podozrievali, že v nich na mňa a na Zuzku naskákali blchy. Milan bol imúnny a nezaregistroval na sebe ani jediný štípanec. Zuzku dokúsali asi na šiestich miestach a ja som bola štípancami priam obsypaná a škrabala som sa po celý zvyšok cesty. So Zuzkou sme mali obavy, aby sme si nedovliekli tieto potvory až do Čiech, ale našťastie ku koncu pobytu v Nepále zmizeli.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková