Nepál VI: Príjemné stretnutie
Publikované: 4.1.2012
Nastal štvrtý deň treku okolo osemtisícovky Manaslu. Tento nádherný vrch bol ale ešte stále ďaleko. Len nerada som opúšťala dedinku Dobhan, v ktorej sa mi tak páčilo. Obmedzení časom sme ale nemohli zostať a museli sme pokračovať ďalej.
Povolenie do národného parku bol totiž vystavený na presný dátum a my sme museli dôjsť na jeho začiatok včas. Chôdza nebola veľmi príjemná, pretože bolo opäť takmer neznesiteľné teplo. Priamo na nás pražilo slniečko. Tešili sme sa, až vystúpime do chladnejšej oblasti.
Na obed sme sa zastavili v dedine Yaru a dali sme si dal bhat (ryža so zeleninou). Náš sprievodca Hari pomáhal s varením, ktoré je jeho koníčkom, a dobre sa v ňom vyzná. Kuchyňa bola otvorená a my sme tak mohli procedúru prípravy jedla sledovať. Pri ohni sa sušila baranina a vedľa za drevenou stenou sa napchával senom nádherný kozlík. Okrem neho tu bolo množstvo ďalších domácich zvierat. Hlavne sliepky a kačky aj s kačiatkami. A ďalší kozlík, ktorého práve viedli na porážku.
Ohnisko bolo, ako všade inde, vo vnútri chalupy. Tu aspoň jedna stena kuchyne chýbala, takže dym mohol pohodlne vychádzať von. Inde ale mali ohnisko priamo vo vnútri miestnosti, kde boli len dvere a okná a dym sa tam akumuloval. Komíny tu ešte nikde vidieť neboli. V niektorých dedinách sme mali pocit, ako by sme sa ocitli v Európe v období stredoveku.
Vedľa ohniska s kovovým držiakom na hrnce bola rohož, na ktorej sa jedlo pripravovalo na varenie a smaženie. Hari nám ponúkol na ochutnanie baranie mäso. So Zuzkou sme odmietli, pretože je všeobecne odporúčané na treku mäso nejesť. Nemajú tu žiadny spôsob chladenia a mohlo by teda byť pokazené. Milan si aj napriek tomu malý kúsok dal. Chutilo mu a nič mu po ňom nebolo. Milanovi ale vždy dobre trávi a nie je preto pre posudzovanie bezpečnosti jedla reprezentatívny. Potom nám Hari ešte ponúkol kúsok syra. Ten som tento krát ochutnala aj ja, pretože syry zbožňujem. Bol výborný. Bohužiaľ tento malý kúsok bol výnimkou a nikde inde na treku sme sa už so syrom nestretli, ak nepočítam trošku, ktorú nám vysoko v horách urobili Nepálci na tibetskom chlebe.
Z Yaru do Jagatu trvala cesta necelé dve hodiny a striedali sa v nej úseky do kopca a z kopca s rovinkou. Minuli sme ceduľu, ktorá nám oznamovala, že vstupujeme do Manaslu Conservation Area. V Jagate sme sa ubytovali v zatiaľ najluxusnejšej lodžii našej cesty a šli sa zaregistrovať do kancelárie. Tu sme sa z letákov na nástenke dozvedeli, že trek okolo Manaslu v súčasnej dobe navštevuje asi 2000 turistov za rok. V minulej sezóne ich tu prešlo asi 1000. Na nástenke bol tiež leták informujúci o aktivitách tunajšieho Združenia matiek. Na plagáte boli obrázky zvierat, ktoré tu žijú. Z obrázku na nás vzhliadal snežný leopard, medveď hnedý, kamzík a veľa druhov vtákov.
Pretože sme v ten deň mali ešte veľa času, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme prejsť po dedine alebo za ňu. Povedali sme to Harimu a napriek tomu, že sme mali pôvodne v úmysle ísť sami, on to pojal ako úlohu zorganizovať pre nás vhodnú variantu odpoludňajšieho výletu. Začal sa aktívne vypytovať miestnych a tí nás aj s Harim za chvíľu viedli niekam na dvor. Ukázali nám, že máme preliezť plot a vydať sa cestou nahor, na nejakú vraj veľmi peknú vyhliadku, odkiaľ sa dá za dobrého počasia vidieť aj Manaslu. Stúpanie bolo síce pomerne prudké, ale bez našich ťažkých batohov sme si pripadali, ako by sme vedeli lietať. Už po ceste sme bohužiaľ zistili, že vychválené výhľady nebudú, pretože všetky okolité vrchy sú v mraku. Príliš nám to ale nevadilo, aj bez nich bol výlet príjemným spestrením.
Keď sme sa vrátili dole, čakalo nás veľmi príjemné stretnutie s českou päticou, ktorá sa skladala z proti nám starších ľudí (väčšinou tak okolo šesťdesiatky), ktorí ale podľa všetkého boli asi skúsení horali (aj z Himalájí). Veľmi príjemne sme sa s nimi porozprávali. Niektorí z nich sa vydali na cestu aj napriek svojim zdravotným problémom. Napríklad pani, ktorá šla tento trek navzdory svojej artróze. Tú sme naozaj obdivovali. Hovorila, že keď tu boli po prvýkrát (to mali asi päťdesiat), tak si tiež niesli všetky veci sami. Teraz už si ale vzali nosičov. Dostali sme aj niekoľko dobrých rád, týkajúcich sa zjednávania a prevencie horskej choroby (veľa piť a veľa cikať). Celkovo to bolo naozaj veľmi milé stretnutie, ktoré, aj keď krátke, dokáže človeku pridať množstvo energie a motivácie.
Text/foto: Kristýna Bartůňková
Preklad: Zuzana Megerssová
Súvisiace články
Publikované: 11.1.2022
Nepál je jednou z najchudobnejších krajín sveta, ktorá priťahuje neustály tok turistov. Patríte medzi nich? Pokiaľ áno, tak vašou prvou zastávkou bude pravdepodobne Káthmándú, hlavné a tiež najväčšie mesto Nepálskej demokratickej republiky. Hneď po opustení letiskovej haly sa pripravte na veľké množstvo ľudí na malom priestore, trúbiace autá, ulice plné taxikárov, pouličných predavačov a smogu.
Publikované: 28.3.2012
Posledná cesta v Nepále nás zaviedla do Bakthapuru, kde sme sa zastavili cestou z dvojdenného treku v NP Shivapuri späť do Káthmandu. Je to mesto (niečo ako predmestie Káthmandu), ktoré je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Publikované: 21.3.2012
Po odpočinkovom dni, strávenom v Káthmandu predovšetkým nakupovaním rôznych šatiek, korálikov, oblečenia a ďalšieho, sme vyrazili na trojdenný výlet do nie príliš vzdialených hôr na severe. Deň pred odjazdom sme sa snažili kúpiť si na autobusovej stanici miestenky, ale neuspeli sme.
Publikované: 14.3.2012
Druhý deň po výstupe na päťtisícové sedlo sa nám zdal asi najnáročnejší z celej cesty. Začalo to už raňajkami, ktoré sa skoro nedala jesť. Jablčný koláč bol ešte celkom dobrý, ale puding, ktorý mal byť jeho súčasťou, a ktorý nám priniesli vedľa v miske, bol takmer nejedlý. Ďalší chod, čokoládový puding, chutil ako horúca čokoláda, pretože nebol vôbec zahustený.
Publikované: 7.3.2012
Po výstupe do sedla, najvyššieho bodu našej cesty, sme zostúpili do dediny Bimtang a strávili tam noc. Ďalší deň nás čakalo dlhé klesanie a prekonanie veľkej vzdialenosti a tak bolo nutné, aby sme vyrazili dosť skoro. Hari nás po ráne ale naštval tým, že okolo nás chodil a významne sa díval na hodinky, ako že by sme už mali ísť.
Publikované: 29.2.2012
Vrchol našej cesty okolo Manaslu sme mali za sebou. Teraz nás čakala už len cesta dole a tá bola omnoho horšia než predchádzajúce stúpanie. Museli sme totiž zísť po nekonečne dlhom a prudkom svahu dole. Cesta bola pokrytá kameňmi a štrkom, takže bolo nutné dívať sa celý čas pod nohy, aby nám na ťažkom teréne neubehli nohy. Za chvíľu nás to prestalo baviť a ešte k tomu nám začala dochádzať voda.
Publikované: 22.2.2012
Po dva a pol dni strávených v dedine Samdo sme ju museli, aj keď dosť neradi, opustiť a vydať sa do Dharamsaly, čo je posledná zastávka pred sedlom. Ja som kvôli svojmu prechladnutiu išla dosť pomaly a Zuzka s Milanom sa prispôsobili, ale myslím, že im to nevadilo. Nechali sme totiž davy turistov, aby nás predbehli a my sme mali pokoj.
Publikované: 15.2.2012
Vrchol nášho treku sa blížil a my sme sa ocitli v nadmorskej výške skoro štyroch kilometrov. Dedina Samdo sa preto stala naším stanoviskom na ďalšie dva dni, ktoré sme chceli stráviť aklimatizáciou.
Publikované: 8.2.2012
Dedina Samagoan leží v nadmorskej výške tri a pol tisíc metrov a stala sa miestom, z ktorého sme sa rozhodli vypraviť na prvý aklimatizačný výlet.
Publikované: 1.2.2012
Výlet do budhistického kláštora v Lho, kde sme se zúčastnili slávnostnej modlitby prevedenej pomocou hudby, sa skutočne podaril. Keď sme v dobrej nálade zišli dole, zjedli sme objednané raňajky a pretože sme sa v kláštore zdržali dlhšie, než bolo pôvodne v pláne, dali sme si rovno aj obed. Potom sme, asi tak o pol jednej, vyrazili smerom do dediny Samagoan (3530 m n.m.).
Publikované: 25.1.2012
Po noci strávenej v lodžii v dedine Ghap nás čakala dlhá cesta a preto sme si privstali. Po ceste bolo opäť mnoho posvätných mani. Občas sme narazili na chudobné nepálske deti a Zuzka niektorým z nich rozdávala perá. Po prvý krát sme stretli karavanu jakov a dzopke, vezúcich svoj náklad z Tibetu. Dzopke je krížencom kravy a jaka.
Publikované: 18.1.2012
Šiesty deň na treku sme vstávali o šiestej hodine ráno a po zjedení tibetských placiek sme o siedmej vyrazili. Čoskoro sme dorazili do Dengu, dediny, ktorá pôvodne mala byť našou noclahárňou, a v rozostavanej lodžii (útulni) sme si tam dali čaj.
Publikované: 11.1.2012
Ráno po prvej noci, strávenej v Národnom parku Manaslu, sme sa rozlúčili s krajanmi a vyrazili na cestu. Na chodníčku pred nami utekalo veľké množstvo malých aj veľkých jašteričiek. V jednej dedinke, ktorú sme míňali, sme videli posledný banánovník. Vyššie už nerástli.
Publikované: 14.12.2011
V deň odjazdu na trek okolo Manaslu sme sa na autobusovej stanici stretli s naším sprievodcom Harim. Hari má 38 rokov a národnosťou je Gurung. Aj keď som čítala, že títo ľudia žijú prevažne v okolí Annapurny, Hari hovoril, že jeho rodná dedina sa nachádza v oblasti Everestu. Aj preto má túto oblasť zo všetkých najradšej a to aj napriek tomu, že sem v súčasnej dobe jazdí obrovské množstvo turistov.
Publikované: 21.12.2011
Vstupným miestom na trek okolo osemtisícovky Manaslu je dedina, ktorá sa volá Agurhat. Dorazili sme sem po namáhavej ceste autobusom už za tmy a nejakú dobu sme museli zháňať ubytovanie. Prvé miesto, kde sme sa pýtali, bolo už plné, ale čoskoro sme zohnali voľnú izbu v inom hotelíku (lodžiu) a mohli sa ubytovať.
Publikované: 28.12.2011
Po horúcej a takmer prebdenej noci v stanoch v dedine Liding sme boli celí rozlámaní, ale museli sme ísť ďalej. Pochod predchádzajúci deň bol pomerne ľahký, teraz sa ale terén zmenil a stal sa celkom náročným, pretože sa neustále striedalo prudké stúpanie s prudkým klesaním, s celkovou prevahou stúpaní. Väčšinou po schodoch.
Publikované: 7.12.2011
Cesta z Prahy až do Káthmandu bola vcelku zdĺhavá a únavná. Po prvé sme mali dva dlhé prestupy a po druhé sme sa v Dillí museli podrobovať neuveriteľným bezpečnostným procedúram. Patrili medzi ne nekonečné kontroly, prehmatávanie tela, či pri sebe nemáte niečo nebezpečné atď. Milan si z čakárne odskočil a aktívni strážnici ho už nepustili späť, pretože si so sebou nevzal letenku.
Publikované: 30.11.2011
Jeden marcoví deň sme sa s kamarátmi potulovali po Krušných horách a počas rozprávania o všetkom možnom prišiel rad aj na našu obľúbenú tému - cestovanie. Ja som moc ľutovala toho, že tento rok nebudem môcť kvôli rôznym povinnostiam vyraziť na dlhšiu cestu.