Nepál V: Putovanie nepálskymi dedinami

Boli sme dosť zničení a ešte k tomu mystifikovaní mapou, ktorá bola v tomto mieste povedzme nepresná (dali sme jej pracovný názov „prolhaná čmáranice“).

Miesto nocľahu v tento deň bola dedina Machha Khola. Je to veľmi príjemná, veľká dedina s veľmi milými ľuďmi. Museli sme sa tu zaregistrovať na policajnej stanici, ktorá bola celkom smiešna. Hlavne čakáreň, ktorú nám vytvorili miestni operatívne pred vchodom prinesením jednej lavice a jednej stoličky. Kúpať sme sa šli do prítoku rieky Budhi Gandaki, proti ktorej prúdu sme potom išli takmer celú cestu až k sedlu Larkya La. Cestu k vode cez pastvinu plnú exkrementov nám ukázal usmievavý bezzubý starček. Voda bola studená, ale dalo sa v nej ešte umyť a vyprať. To sme urobili s nejakým oblečením, aj keď sme potom mali trochu problém so sušením, keďže vlhkosť vzduchu tu bola všade veľmi vysoká.

V tejto dedine sme sa tiež stretli s niekoľkými ďalšími turistami - jedným starším párom na dôchodku a dvoma mladými pármi. Všetci mali okrem sprievodcu tiež nosiča. Okolo pol deviatej nás Hari poslal spať. Hovoril, že by sme sa mali odporúčať, pretože za chvíľu prídu Nepálci, budú vytvárať nejakú umelú zábavu pre turistov a chcieť potom po nás peniaze. Tak sme poslúchli a šli. Aj tak bolo už celkom neskoro a my sme sa museli vyspať na ďalší deň.

Keď som sa ráno prebudila, nikam sa mi nechcelo, pretože som si myslela, že,  ako už to býva, tretí deň bude určite krízový. Nebolo to tak. Cesta bola príjemná, bola to taká pohoda. Síce občas tiež nahor a dole, ale nie tak veľmi ako predchádzajúci deň. Mosty, cez ktoré sme prechádzali cez Budhi Gandaki a jej prítoky, boli z veľkej väčšiny nové a bezpečné visacie mosty. Stretávali sme veľa mulíc s ťažkými a objemnými nákladmi na chrbtoch. Mulice, ktorým sa v nepálčine hovorí gothor, sú v týchto nadmorských výškach k preprave často používané. So skupinou ide vždy niekoľko mužov, medzi ktorými sa často objavujú i mladí chlapci.

Zastavili sme sa tiež na krátke posedenie u nejakých dedinčanov. Zuzka tam rozdala deťom bonbóny a veľmi nás pobavilo, keď si stará babička s úžasným bezzubým úsmevom tiež jeden vypýtala. Ako takmer po celej ceste mali všetky ženy sukne, zviazané z veľkej šatky, a bez výnimky dlhé, čierne vlasy. Často sme u nich videli náušnice v nose. Celkovo boli ľudia v horách veľmi zdobení a mali na sebe rôzne koráliky, mužov a deti nevynímajúc. V Tatopani (v prekladu teplá voda - príznačné meno, pretože tam vytekajú na povrch horúce pramene) sme sa stavili na obed a už okolo tretej hodiny sme dorazili do cieľovej stanice – dedinky Dobhanu.

Táto dedina sa stala mojou najmilšou na celej ceste. Bola celkom malá a mala svoje kúzlo. Za vsou sa nachádzal most cez prítok Budhi Gandaki a pod ním bolo bezchybné miesto na kúpanie. Avšak voda bola veľmi studená, takže skôr než o nejaké kúpanie šlo jednoducho o hygienu. Bola tu kopa detí, ktoré sme očividne zaujali. Na moste som ich chcela vyfotiť a tým som začala hru, kedy deti predstierali, že sa nechcú dať vyfotiť a schovávali sa pod rôzne deky a za kamene. Veľmi sa pri tom smiali a veselili. Šli potom za nami aj dole k rieke a pózovali tam pred fotoaparátom. Najviac bezzubé dievčatko, ktoré držalo v ruke nejakú hubu, a dva uličníci chlapci. Do záberu sa mi dostal ešte jeden chlapec, ktorý pri rieke chytal ryby, ale ten už bol na nejaké šantenie veľmi veľký. Potom som im musela tie fotky ukázať a oni sa pri tom veľmi bavili. Stálo ma to skoro celý zvyšok jednej z dvoch bateriek do foťáka, ktoré som so sebou mala. Musela som s nimi teda od tej doby výrazne šetriť.     

Keď sme sa jedného chlapčeka spýtali: „Tapaiko nám ke ho?“, teda ako sa volá, začal sa naraz hanbiť a neodpovedal. Alebo že by nerozumel?

V lodžii s nami bol len jediný turista. Bol to asi Američan (ale iste to nevieme) a veľmi sa nedružil. Mal dlhé vlasy a trochu hippiesácky vzhľad a vyzeral, ako by šiel do hôr kvôli nejakým meditáciám s prírodou. Baviť sa s ostatnými turistami, teda s nami, očividne veľmi nechcel.

Ráno po raňajkách, ktorá sa skladala z placky čapátí a marmelády, čo chutila ako naše gumové medvedíky, zase pribehli naše deti zo včerajška a fotiaca procedúra sa opakovala. Keď sme potom odchádzali ďalej, smutne za nami pozerali.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová