Nepál IV: Prvý deň na treku

Na večeru sme si dali dobrý dal bhat. Zuzka si objednala tento šošovicovo-ryžový pokrm tiež, ale špeciálne si poprosila porciu, ktorá pokiaľ je to možné nebude piro, čo po nepálsky znamená ostrý, pálivý. Nepálci ochotne sľúbili, že to jedlo nebude pálivé ani trochu. Ukázalo sa ale, že majú o tom čo je a čo nie je piro trošku iné predstavy než my. Už od detstva jedia totiž silne korenené jedlá a sú na ne zvyknutí. Pokrm, v ktorom oni necítili ani štipku pálivých prísad, nemohla Zuzka jest a tak mala na večeru iba suchú ryžu. Tak, ako tomu bolo ešte mnohokrát potom. 

Ďalší deň nás čakal pochod do dediny menom Liding. Cesta viedla cez mnohé dedinky viac menej po rovine, takže terén bol dobrý, ale bolo neznesiteľné teplo. Niekoľkokrát sme sa po ceste míňali s dvojicou Čechov, ktorí zatiaľ sprievodcu nemali a hovorila, že pokiaľ to bude nevyhnutné, tak si nejakého nájdu až na vstupe do Národného parku. Mali sme sa potom s nimi stretnúť ešte raz, vysoko v horách. Tam sme zistili, že sa im podarilo prekĺznuť bez sprievodcu. Nutný bol pre nich iba platný vstupný permit.

V jednom občerstvení pri ceste sme si dali mangový džús a vybrali mapu, na ktorej sme skúmali, v akej časti dnešnej cesty asi tak môžeme byť. Tipovali sme, že sme tak v polovici. Aby sme sa uistili, spýtali sme sa nášho sprievodcu Hariho a ten nás milo prekvapil – boli sme už skoro pri konci, zostávala nám asi tak hodina cesty. Prvý deň, ktorý na mape kvôli veľkej vzdialenosti vyzeral hrozivo, bol teda omnoho jednoduchší, než sme čakali. To preto, že cesta viedla, na rozdiel od tých, ktoré nasledovali, viac-menej po rovine.

Keď sme dorazili do Lidingu, Hari nám povedal, že tu sú zlé lodžie a tak bude lepšie, ak budeme spať v našom stane, keď už sa s ním vláčime. Bohužiaľ sme súhlasili. Vystúpili sme ryžovými políčkami na dvorček miestnych poľnohospodárov, ktorí si nás zvedavo prehliadali. Obzvlášť stará paní a malé dievčatko, ktoré stále obchádzali okolo nás. Z dvorčeka bol výhľad na nádherný vodopád. Vodopády sú jedným z výrazných atribútov tohto treku. Je ich tu naozaj mnoho, sú vysoké (aj keď nie príliš rozľahlé) a prekrásne.

Hneď ako sme si dali dole batohy a vyberali z nich stan s tým, že ho začneme stavať, začalo pršať a malý dážď sa čo nevidieť zmenil na prudký lejak. Schovali sme sa teda do kôlne a čakali. Milan o chvíľku začal podriemavať. Dážď však netrval dlho a tak sme mohli začať stavať. Keď bolo hotovo, Hari odišiel dole do dediny, popýtať sa na možnosť večere. Po chvíli sa vrátil a oznámil nám, že máme objednaný dal bhat. Zišli sme teda dole a sadli si do otvorenej chalúpky u veľmi milých dedinčanov. Po nejakej chvíli nám Hari prišiel oznámiť, že večera je objednaná až na šiestu hodinu. Medzi tým sa teda môžeme ísť vykúpať do potoka. Keď už sme sa chystali tak urobiť, strhol sa ďalší, veľmi prudký lejak, ktorý prišiel v dvoch ďalších vlnách. Zostali sme teda pod strechou a užívali si príjemnú atmosféru, ako vystrihnutú z japonských pútnických drevorytín. Obzvlášť, keď občas okolo prešli nosiči s veľkými a očividne ťažkými nákladmi na chrbtoch, ktoré mali zachytené remeňom za hlavu. Je to spôsob prepravy, ktorý sa tu používa namiesto našich normálnych batohov, ktoré sa nesú pretiahnuté okolo paží. Náklady ťažké desiatky kilogramov nosia muži aj ženy, deti aj starci. Po obrovskej večeri (dvojitá porcia dal bhatu) prestalo pršať a tak sme sa mohli v pohode odobrať do nášho stanu. Mali sme šťastie a dnešné vlny prudkých dažďov boli jediné, ktoré nás za dobu nášho putovania postihli.

Noc v stane bola najhoršou, akú sme v Nepále zažili. Dôvodom bolo príšerné teplo, ktoré sa ešte umocňovalo tým, že sme boli v stane napchaní traja aj s objemnými batohmi. Počas noci sme museli stan otvoriť, aby sa dalo aspoň trochu dýchať. Ísť spať von sme sa ale neodhodlali, pretože nás Hari varoval, že je to oblasť, kde by nás mohol prísť niekto prepadnúť a okradnúť. Radil nám, nech spíme s nožom pri hlave, aby sme sa mali čím brániť, keby prišiel nezvaný návštevník. V noci nás potom poctivo strážil. Keď išla Zuzka na záchod, vyliezol z kôlne, kde spal a svietil na ňu baterkou, aby sa presvedčil, že to nie ej zlodej. Neskôr, keď si išiel odskočiť Milan, stalo sa to isté.

Ráno sme za stanovanie museli zaplatiť 150 rupií (lodžie väčšinou stoja niečo medzi 300 a 600 rp.). Ďalší deň nás, rozlámaných po prebdenej noci, čakal vcelku náročný úsek cesty.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Nabudúce: Nepál V: Putovanie nepálskymi dedinami

Preklad: O. Maňáková