Nepál II: Káthmandu

Museli sme teda ísť za ním aj so všetkými vecami my. Všetka príručná batožina bola označená, opečatená a niekoľkokrát kontrolovaná. Bezpečnostných procedúr bolo nespočetne.

Nakoniec sme ale dorazili šťastne na letisko v Káthmandu. Pred vchodom na nás čakal Nabo z agentúry, ktorá nám zaisťovala povolenia a sprievodcov. Taxíkom nás odviezol do hotelu 7 corners, ktorý sa stal naším Káthmandským bydliskom. Leží v turistickej štvrti Thamel a dá sa ho len odporúčať. Po ceste k nemu sme sa po prvýkrát zoznámili s káthmandskou dopravou, ktorá by sa dala označiť slovami chaos a hluk. Za celú dobu nášho pobytu sme ale napodiv nevideli žiadnu dopravnú nehodu. Raz sme zahliadli, ako nejaký účastník premávky dostáva od policajta pokutu, ale nevedeli sme za čo. Jediná možnosť, ktorá nám napadla, bola, že onen účastník musel do policajta priamo naraziť. Inak tu totiž nejaké pravidlá premávky nikto nedodržiava. Doprava v Taliansku je proti Káthmandu ukážková. Po ceste sme tiež stretli kolónu, v ktorej, ako nás upozornil Nabo, šiel predseda súčasnej maoistickej vlády.

S Nabom sme sa dohodli, že ďalší deň budeme mať na prehliadku Káthmandu a on medzitým zariadi všetky potrebné náležitosti – teda hlavne naše povolenia, pre ktoré sme mu museli dať asi päť fotografií preukazového formátu. Večer sme sa potom mali zísť s ním a s naším sprievodcom, s ktorým budeme tráviť nasledujúcich 20 dní.

Zatiaľ čo Nabo zariaďoval, my sme sa vydali na prehliadku mesta. Naším prvým cieľom sa stalo Durbar square – jedno z troch Palácových námestí, ktoré sa nachádzajú v Káthmandskom údolí a sú súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Na námestí sa platí vstupné, ale my sme mali šťastie, pretože práve v tento deň sa slávil nejaký deň turizmu (alebo niečo podobné) a vstup bol zadarmo. Nachádzajú sa tu nádherné paláce a chrámy. Negatívom je množstvo obchodníkov, ktoré sa vám snaží vopchať svoj tovar alebo sprievodcovské služby za každú cenu a sú veľmi neodbytní. Podľa našej skúsenosti sa obracajú predovšetkým na mužov – Milan si užil. Aj keď je to inak veľmi mierny človek, ku koncu pobytu už bol na otravných predavačov dosť nepríjemný a dokonca im nadával.

Druhým cieľom v Káthmandu sa pre nás stal preslávený Opičí chrám Svajambhunáth. Vstupné k nemu sa platí, nie je však nijako vysoké. Po ceste sme museli prejsť rieku a myslím, že pre priblíženie tunajších pomerov stojí za zmienku to, čo sme tu videli. Niekoľko mužov stálo v rieke a ryžovalo. Medzi plávajúcimi odpadkami hľadali niečo, čo by sa dalo predať alebo inak zužitkovať. Občas naozaj niečo našli a dali to do igelitovej tašky. Na brehu ženy robili to isté, ale na suchu. Prehrabávali sa v odpadkoch a hľadali niečo, z čoho by mohli žiť. Na náprotivnom brehu sa medzi hromadami odpadkov pásli vyziabnuté byvoly, na ktorých kostiach bola len koža. Bol to dosť hrozný pohľad, ktorý vypovedal o chudobe, ktorá tu je.

K Opičiemu chrámu vedie 365 schodov, na ktorých sa opäť nachádza veľké množstvo obchodníkov. Od jedného z nich sme si kúpili budhistické vlajočky, ktoré sme chceli vyvesiť niekde po ceste okolo Manaslu. Svajambhunáth je budhistický chrám, z ktorého sa na údolie Káthmandu pozerajú veľké Budhove oči. Do niektorých z častí komplexu je možný vstup, je však potrebné si vyzuť topánky. Po prvýkrát sme sa tu stretli s modlitebnými mlynčekmi, ktorými sme si zatočili, aby sme mali šťastie na našej ceste. Chrám je potrebné obchádzať tak, aby sme ho mali stále po pravej strane. To platí pre všetky budhistické stavby vrátane posvätných mani na ceste.

Svajambhunáth sa vyznačuje veľkým množstvom opíc, ktoré sú veľmi drzé, až agresívne. Jedna z nich na mňa skočila a vytrhla mi polku banánu. Iná poškriabala Milana. Keď sme sa potom vrátili z treku, dozvedeli sme sa o panej z Čiech, ktorú tu opica dokonca pohrýzla a ona sa potom kvôli nevoľnosti musela vrátiť z oblasti Mustangu a zahájiť sériu vakcín proti besnote.

Za dobu strávenú v Káthmandu pred odjazdom do hôr sme boli dvakrát v reštaurácii, aby sme ochutnali tunajšie tradičné jedlo. Prvá z nich nám bola odporučená Nabom a bola to veľmi luxusná a tiež dosť drahá reštaurácia. Na pódiu tancovali na nepálsku hudbu tanečnice, ktoré ale svojím zovňajškom pripomínali skôr Európanky. Na jedenie sme si dali set, v ktorom malo byť všetko typické nepálske jedlo. Dostali sme hlavne dal bhat, ktorého základom je šošovicová polievka a ryža. Ďalej sa k nemu podáva curry, ktoré väčšinou obsahuje zemiaky a nejakú zeleninu s karí korením a varená zelenina (napr. nejaká kapusta, záleží na tom, čo je práve k dispozícii) a nakoniec tiež mäso, pokiaľ je objednané. Nakoniec sme dostali ešte momo (taštičky so zeleninou, mäsom, zemiakmi alebo vajcom) a tunajšiu pálenku. Všetko bolo dobré, trochu pálivé. Ako sme sa dozvedeli, tak pálivé je v Nepále skoro všetko, čo vôbec nepotešilo Zuzku, ktorá pálivé jedlo neje. Často preto musela jesť len suchú ryžu.

Druhá reštaurácia, ktorú sme navštívili, sa volá Electric Pagoda a tá sa stala našou obľúbenou aj po návrate z hôr. Dal Bhat nám tu chutil o niečo viac než v predchádzajúcej reštaurácii a stál omnoho menej. Navyše prostredie tejto reštaurácie je veľmi príjemné.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Zuzana Megerssová