Mjanmarsko: Krajina mnohých tvárí VIII – trek na Mount Victorii

Naplánovaná cesta so zdolaním hory Mt. Victoria sa dá zvládnuť za tri dni, aj keď vám to budú cestovné kancelárie vyhovárať. Jeden deň potrebujete na cestu z Baganu do Kampaletu, druhý deň na výstup na horu a tretí deň na spiatočnú cestu do Baganu. Bez cestovnej kancelárie nie je trek na Mt. Victoriu možný. 

Vyrážame smer Čjinský štát (Chin State). Zelený džíp sa natriasa po prašnej ceste, kolesá s traktorovým vzorom statočne bojujú s výmoľmi, ktoré sa objavujú na poslednú chvíľu v rozvírených oblakoch prachu. Šofér Usan je ale skúsený a ide s nami bezpečne a opatrne, ako to len možnosti dovoľujú. Po dvoch hodinách zastavujeme pri chatrči, kde nás miestni pohostia byvolím mäsom s ryžou a orieškami.

Na našej ceste stretávame „cestárov“. Nemajú oranžové vesty ani ochranné pomôcky alebo novodobé náčinie. Chudé postavy vo vlajúcom oblečení tu v horách budujú cesty holými rukami. Ženy a deti kladivom roztĺkajú obrovské kamene a nosia ich v deravých bambusových ošatkách na prašnú cestu. Majú drsné dlane plné pľuzgierov a mozoľov. Polovica cesty sa zasypáva kameňmi a druhá polovica je oddelená niťou z lotosovej stonky a funguje ako provizórna prejazdná časť pre dopravu. Muži prevliekajú bambusovou operou ťažké barely plné horúceho tekutého asfaltu a prenášajú ich na ramenách ku zhotovenému kamenitému podkladu. Taký je život horských obyvateľov Čjinského štátu, kde sa buduje nová infraštruktúra a pripravuje sa na príval turistov.

Po ôsmich hodinách cesty z Baganu prichádzame do základného tábora, do Kampeletu. Ubytovávame sa v jednej z chatiek, kde sa nám podarilo zjednať veľmi príjemnú cenu (70 dolárov za 4 osoby na noc). Chatky ležia v píniovom lesíku, ktorý vonia po boroviciach. So zotmením sa tu automaticky vypína aj elektrina a teplá voda, ale to nám vynahradili palacinky a domáci džem na raňajky. Hurá na Mt. Victoriu.

Ráno si kupujeme povolenie do národného parku Nat Ma Taung (4 500 kyatov za osobu, cca 90 Kč). Mať miestneho sprievodcu tu je prikázané. Po dvoch kilometroch od chaty narážame na bezmennú dedinku. Z drevených chatrčí nás so strachom pozorujú jej horskí obyvatelia. Prichádza staršina kmeňa a pozýva nás na ryžové víno – náznak privítania. Perfektný okamžik pre farbičky s krtkom, ktoré sme si celú cestu schovávali pre výnimočnú príležitosť.

Deti sú zaprášené a vo vlasoch im skáču vši. Smejú sa, šantia s nami a česká hra „škatulata, hejbejte se“ nenechá ani dospelých chladnými. Nakoniec sa ostýchavo otvárajú aj posledné dvere a prichádzajú k nám ženy s potetovanými tvárami. Jeden z negatívnych výsledkov tvrdej vojenskej junty. Vojaci znásilňovali ženy, preto sa dievčatá nechávali potetovať a tým si dobrovoľne znetvorili svoju tvár, aby sa vojakom nepáčili.

Džípom pomaly stúpame asi 30 minút. Potom náš šofér parkuje a my sa kľukatou cestičkou vydávame na vrchol Mt. Victorie. Dôležité je vyjsť skutočne zavčas rána, pretože tu rýchlo padá hmla. Cestou na vrchol nemôžete zablúdiť. Hore vedie len jedna cestička, ktorú ohraničujú všadeprítomné rododendrony s červenými kvetmi. Náš sprievodca nechcel pochopiť, že cestu hore zvládneme aj sami, a tak ide s nami asi 1 km a až potom sa ospravedlňuje a lúči so slovami, že na nás počká pri aute. Po tridsiatich minútach počujeme rachot jeho motorky. Svedomie mu asi nedovolilo nechať nás samotných.

Po dvoch hodinách chôdze sa vynára socha Budhu, ktorá je umiestnená na vrchole vo výške 3 053 m n. m. Je jasný deň a nám sa naskytá pohľad na indické hory a do susedného Bangladéša. Hore pomerne silno fúka, preto je dobré pribaliť si do ruksaku aj dáke oblečenie. Je príjemné posadiť sa k vlajúcej čjinskej vlajke a nechať plynúť myšlienky svojou cestou.

Budúci týždeň sa pozrieme k jazeru Inle.

GPS: 21°13'57.9"N 93°54'10.5"E

Text a foto: Šárka Vacková

Preklad: O. Maňáková