Mjanmarsko: Krajina mnohých tvárí IX – jazero Inle

Z Baganu k jazeru Inle jazdí nočný autobus, ktorý z chrámového mesta vychádza o 18. hodine a nasledujúci deň o 4. hodine ráno stojí na zastávke v Nyaunshwe. Do rozvidnenia sa dá počkať vo vyhriatej zastávke a s prvým slnečným svetlom sa vydať k cca 3 km vzdialenému jazeru. Slnko ožaruje ryžové plantáže, kde začínajú domáci po kolena vo vode pilne pracovať. Práce na ryžových poliach patria k tým nebezpečnejším, pretože tu hrozí uštipnutie hadom.

Na raňajky si sadnete do niektorej z práve otvárajúcich reštaurácií. Idete tam, kde sedí najviac miestnych – záruka kvality aj ceny. Pravé barmské raňajky sa skladajú z čaju s niekoľkými vrchovatými lyžičkami sladkého salka na dne šálky a ešte teplých domácich smažených lievancov a šišiek bez náplne, ktorá vám určite nebude chýbať.

Jazero Inle je 22 km dlhé, 11 km široké a leží vo výške 900 m n. m. Jeho brehy lemujú Šanské hory, ktoré sa vypínajú do výšky 2 000 m n. m. Od roku 1985 sa stalo jazero súčasťou chránenej krajinnej oblasti. Inle má široké spektrum využitia: od rybárenia a pestovania zeleniny cez zavlažovanie pôdy až po umývanie riadu, pranie bielizne, kúpanie a každodennú hygienu miestnych obyvateľov, ktorým sa hovorí „jazerní ľudia“. Jedná sa predovšetkým o Šanská, Danu, Pa-O a Kayah etniká, ktoré žijú okolo jazera. Ich počet sa k tomuto roku vyšplhal na 100 000 obyvateľov. Veľkým problémom je odpadný systém. Je priam zázrak, že miestni obyvatelia netrpia cholerou. Ich telá sa ale prispôsobili a majú „hrošiu kožu“.

Jazerná oblasť profituje z výroby cigár a drevených lodí, tkania látok a pradenia nití, ktoré sa najskôr vyťahujú z lotosových stoniek. Pokiaľ chcete vidieť miestne odvetvia v praxi, zaplaťte si výlet na pätnásť metrovej lodičke, kde vám sprievodca zastaví v jednotlivých manufaktúrach. Zároveň sa tak vydáte medzi plávajúce dedinky a na otvorené jazero s bohatým vodným planktónom a vtáctvom.

Nezabudnite si jeden deň urobiť peší trek priľahlými dedinkami, Na túru sa vydávame skoro ráno. Mladý domáci nás vezie na káričke až k prašnej ceste, k prvej zatáčke za mesto. Hrboľatú cestičku ohraničujú banánovníky s veľkými červenými púčikmi. Prechádzame dedinkami May Haw Nan a Htat Hein. Sme pohostení sviežim melónom a studeným čajom.

V dedine Htat Hein sa nás ujme mních a prevádza nás nesmierne krásnymi jaskyňami. Berie so sebou aj svojho štvornohého priateľa, ktorý sa stáva sprievodcom. Mních vysvetľuje, že sa budeme pohybovať iba za psom. Jaskyne sú zradné. Tam, kam nejde pes, nesmieme ísť ani my, pretože tam nie je vzduch. Jaskynné zákutia sú z mnohých uhlov presvietené slnečným svetlom. Žijú tu netopiere, ktorých oči nás pozorujú zo skalného stropu.

Asi 2 km od jaskýň leží tretia dedinka zvaná Lwekin, kde sa zoznamujeme s miestnou učiteľkou angličtiny. Rozpráva nám o svojej náklonnosti k barmskej nositeľke Nobelovej ceny mieru Aung San Suu Kyi.

Za dedinkou Lwekin narážame na pole s priľahlou výrobňou cukrovej trstiny. Rastlina dosahuje výšku až 6 metrov a domáci s guľatými klobúkmi ju sekajú pomocou strojov. Do zle prístupných častí prichádzajú pracovníci s mačetami. Opodiaľ, pod bambusovými prístreškami, sa trstinové steblá lisujú a z vytečenej šťavy sa vyrába cukor. Vylisovanými steblami sa kúri v kotloch. Cukrová trstina je veľmi rýchlym a nenáročným príjmom energie. Vezmete jedno steblo a žujete, sladká chuť vás zasýti namiesto večere.

GPS: 20°33'56.9"N 96°53'55.3"E

Text a foto: Šárka Vacková

Preklad: O. Maňáková