Maďarsko: Putovanie IV. - mestá v stepi

Dostaneme sa totiž na územie zvané Nagyalföld, to znamená Veľká maďarská nížina medzi riekami Dunaj a Tisa (maďarsky psaná Tisza), a stretneme sa s pustou, zaberajúcou vyše 1 000 hektárov. V nej by sme sa nemali sústrediť len na mestá, označené v našom sprievodcovi, no aj na zvyšky ľudovej vidieckej architektúry, ktoré sa dochovali hlavne v blízkosti obce Bugac neďaleko Kecskemétu. Pusta kedysi nebola pustá, bola husto zalesnená a stromy vyrúbali až Turci (nezabúdajme, že ešte na počiatku 17. stor. veľkú časť dnešného Maďarska včítane Budapešti obsadila Osmanská ríša a južný breh Balatonu dlho slúžil ako akási prírodná hranica), a tak tu vznikla step, pre ktorú sa typickým stalo pastierstvo a až do 20. storočia veľmi chudobný spôsob života. Keď budeme prechádzať touto časťou krajiny, snažme sa preto aspoň z mála dochovaných zvyškov si predstaviť niekdajší spôsob tunajšieho života, hoci ten už patrí do minulosti.

Kým sa dostaneme do týchto miest, bude možno prvým naším cieľom Debrecen, ak k nemu naopak nezamierime odspodu od Kecskemétu. Je to druhé najväčšie mesto v krajine, v minulosti preslávené okrem iného ako „hlavné mesto maďarského protestantstva“, o čom svedčí Veľký a Malý kalvínsky kostol a na Kalvin tér Zemská škola, čo je bývalá protestantská univerzita. Dnešná štátna univerzita na Egytem tér nesie meno Lájosa Kossutha – nie náhodou. Mesto totiž bolo v rokoch 1848 až 1849 strediskom potlačenej maďarskej revolúcie a vyhlásili tu aj zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu. Stred Debrecenu si dodnes uchováva klasicistický ráz svojej prestavby, pôsobiaci impozantne a dôstojne. Zároveň je však toto mesto moderné, o čom dnes svedčí Debrecen Plaza s radom zábavných a nákupných príležitostí. Pretože sa neponáhľame, môžeme navštíviť zbierky miestnej histórie v Déri múzeu, alebo sa naopak pozrieť do Nagyerdei parku poblíž mesta, kde je zoo, botanická záhrada a hlavne skvelé termálne kúpele. V každom prípade by sme sa mali vypraviť do obce Hortobágy, necelých 40 km od mesta, ktorá je strediskom rovnomennej pusty a národného parku. Tu môžeme dodnes nájsť pripomienky niekdajšieho spôsobu života v tomto kraji, včítane chovu typického sivého dobytka. Príležitosť na okúpanie sa v termálnych kúpeľoch nám ponúka mesto Szolnok, ku ktorému sa dostaneme tak, že odbočíme na cestu do Kecskemétu (ak ovšem necestujeme opačným smerom).

Kecskemét bol kedysi obchodné mesto a spolu so Szegedom jediné, ktoré počas osmanskej okupácie nevyrabovali, a to vďaka tomu, že patrilo priamo pod sultánovu správu. Dnešný Kecskemét, okrem toho, že sa tu vyrába preslávená marhuľovica (okolo mesta vidno samé ovocné sady), je pozoruhodný svojimi secesnými stavbami s bohatou keramickou výzdobou a niekoľkými múzeami, najmä Galériou na Rákoczi utca a s kvetinovými námetmi prekypujúcim palácom Cifra. Kossuth tér s promenádou je presne to miesto, kde by sme si mali v pokoji posedieť pri káve (ten, kto nešoféruje, si k nej môže dať tunajšiu barackpálinku) a pozorovať ruch tohto veľmi milého miesta. A ešte drobnosť – v okolí mesta nájdeme plno príležitostí na lacné prenocovanie v sedliackych usadlostiach.

Cez pustu budeme potom pokračovať na juh do Szegedu, ktorý sa u nás asi najviac preslávil svojím segedínskym gulášom. Inak však v Maďarsku guláš (gulyás = gujáš) nemá s naším gulášom – či už ho nazývame uhorský či maďarský – veľa spoločného, je to skôr gulášová polievka. Naproti tomu sa v Szegede vyrába „pravý uherák“, teda déliszalámi (čo znamená zimná saláma, pretože vydrží celú zimu, ak ju samozrejme nezjeme skôr) a tunajší rybári na Tise vynašli szegedi halászlé, čo je v podstate jedlo chudých, keď si pri robote varili v kotlíku pri rieke odrezky z rýb a výsledok potom poriadne okorenili paprikou a iným korením.

Szeged je miesto, osídlené vyše 4 000 rokov, ktoré kedysi bývalo významnou obchodnou križovatkou, ale tiež mesto s jednou z najstarších maďarských univerzít, s veľkými kultúrnymi a vzdelanostnými tradíciami. Návštevník tu však ťažko môže hľadať niečo podobné ako napríklad v Soproni. Mesto bolo až do r. 1686 pod nadvládou Osmanskej ríše a navyše ho v r. 1879 skoro celé zničila pri povodni prechádzajúca rieka Tisa. Neznamená to však, že by nestálo za prehliadku. Za videnie stojí predovšetkým veľké námestie Dóm tér, na jeho strane sa rozkladá Národný pamätník so sochami najslávnejších osobností maďarských dejín, umenia a literatúry, a votívny chrám, vystavaný ako poďakovanie tými, ktorí prežili už spomenutú povodeň. Milovník umenia navštívi srbský pravoslávny kostol na Révai utca s 80 pôsobivými ikonami z dreva, ďalej kostol Panny Márie Snežnej, a tiež Novú synagógu na Hajnoczy útca. Návštevník zameraný viac prakticky si sotva nechá ujsť výstavu o výrobe „uheráku“ vo Felsö-Tiszapart utca.

V tejto juhovýchodnej časti Maďarska pochopiteľne nájdeme aj rad ďalších miest, hoci menších, ako napr. Kiskunhalas, Békéscsaba, Szarvas. Veľkosťou pripomínajú naše okresné mestá a v sprievodcoch sa o nich obvykle nepíše. V každom z nich však všímavý návštevník postrehne nejaký príťažlivý dom, park či sochu. Výhoda cesty vlastným autom na takýto „predĺžený víkend“ spočíva práve v tom, že sa môžeme trochu „motať“ aj v bežnom prostredí maďarského vidieka (v porovnaní s Budapešťou či Debrecenom), mimo obvyklé turistické miesta, zamorené obchodíkmi so suvenírmi, kioskami s tyčami uheráku a venčekmi sušených papričiek. Môžeme sa skrátka len tak pozerať okolo seba a odhadovať podľa tváre, oblečenia, postavy tunajších ľudí, ako dnešní Maďari žijú.

Skutočnosť, že nerozumieme ich jazyku, vytvára potom z našich očí a nášho bezprostredného dojmu takpovediac jediný nástroj komunikácie s nimi. Áno, v Maďarsku sme predovšetkým mlčanliví pozorovatelia a túto svoju rolu by sme nemali obmedziť len na významné miesta. Práve trochu stranou od nich nás napadne, že tunajší obyvatelia vlastne nežijú oveľa inak ako my. A prečo by mali...

Text: Jan Chaloupka

Foto:  Wikimedia Commons, Lily15, Civertan, Jason, Pilgab, Váradi Zsolt, č.2, Rovibroni, András Kovács