Severné Macedónsko V.: Národný park Galicica – 1. časť

Vrcholy pohoria Galicica od seba oddeľuje vyššie položené jazero Prespanské od jazera Ochridského. V Národnom parku Galicica žije a rastie množstvo endemických druhov, napríklad kriticky ohrozený balkánsky rys, ktorý je ako symbol vyrazený na päť denárovej minci.

Celá oblasť má charakter krasu a je tvorená vápencom. Prvýkrát som sa vydala do kopcov nad Ochridským jazerom náhodou. Mala som to dopoludnie úplne iné plány. Chcela som ísť autobusom do mesta Ochrid, aby som nakúpila výborné macedónske červené víno Vranec. Po ceste na autobusovú zastávku som si ale všimla odbočku, pri ktorej bol smerovník ku kostolu, nachádzajúcemu sa vo vzdialenosti troch kilometrov. Prišlo mi to nie veľa, a tak som sa rozhodla pred odjazdom do mesta trošku sa prejsť a pozrieť si jeden z tunajších pravoslávnych kostolov.

Išla som chvíľu po asfaltke, keď som si všimla odbočku, ktorej hovorím „somársky chodníček“. Teda chodník spájajúci priamou cestou dva úseky vozovky. Chodec si pomocou takejto cesty ušetrí zdĺhavé serpentíny. Akonáhle som sa po nej vydala, zistila som, že nedisponuje úsekmi asfaltky po ktorej som išla, ale zabáča viac do strany. No vôbec mi to nevadilo, lesná cesta bola omnoho príjemnejšia než vozovka. Spokojne som kráčala pomerne prudkým chodníkom nahor, keď som uvidela stádo kôz. Hneď ako som ich začala fotiť, vyrútil sa na mňa spoza kriakov so štekotom veľký biely pes – ich strážnik. Utekala som hneď preč a ani som sa nezastavila pri pastierovi, ktorý sa začínal dvíhať zo svojho stanoviska, zrejme aby ma pozdravil.

Šliapala som ďalej a zanedlho som narazila na ďalšie stádo, tento raz bez chlpatého strážcu, ale rovnako s pastierom. Tento hneď došiel ku mne na kus reči. Síce neviem po macedónsky a on nevedel po česky, ani žiadnym iným jazykom, ktorý aspoň trochu ovládam, no napriek tomu sme si celkom dobre pohovorili. Macedónština je totiž rovnako ako čeština či slovenčina slovanský jazyk a má s ňou veľa podobných slov. Pastier kôz bol starček. Hovoril, že bol kedysi na robote v Čechách, ale česky sa tam rozprávať nenaučil. Jeho dcéra už veľa rokov žije v Austrálii, odkiaľ občas jazdí domov, do Severného Macedónska. „Raz mi priviezla krásne hodinky,“ povedal a hneď mi ich začal strkať pred tvár, aby sa pochválil. Predtým vraj robil iné zamestnanie, ale teraz je na dôchodku, a tak pasie kozy. Dával si ruky za hlavu, aby posunkom ukázal, aká je to pohodička. Hovoril, že má kozy pomenované, a že všetky na svoje meno reagujú.

Spýtala som sa, kde nájdem kostol a pastier mi ukázal okruhom ako sa k nemu dostanem. Potom sme sa rozlúčili. Opäť ma čakalo stúpanie, ale už iba veľmi krátke. Čoskoro sa stromy rozostúpili a ja som tak uvidela vysielač, ktorý je možno vidieť aj zdola z cesty idúcej pozdĺž jazera. Kúsok odo mňa bola síce dedina s hľadaným kostolom, ja som si ho ale na diaľku nevšimla, budovy som ignorovala a išla som ďalej. Prešla som už po asfaltke okolo kovového kríža, ktorý taktiež vidieť od cesty a pokračovala v ceste. Následne som sa rozhodla, že sa mi ešte nechce zostupovať na cestu a začala som radšej stúpať terénom vyššie. Les sa zmenil na kroviny a lúky, na ktorých sa váľalo množstvo vápencových kameňov. Pripadala som si miestami ako v Slovenskom krase.

Narazila som cestou na turistickú trasu vedúcu na skalné sedlo , ktoré sa mi už z diaľky pozdávalo ako vhodný cieľ dnešného neplánovaného výletu, a tak som sa vydala po nej. Cesta to bola nádherná. Všade okolo skaly a kamene, bujne kvitnúca kvetena i prekrásny výhľad na Ochridské jazero. Bez problémov som dorazila k cieľu, chvíľu sa pokochala a vydala sa naspäť. Trochu inou cestou, tak trochu intuitívne, som dorazila k asfaltovej ceste a po nej som zostúpila až k hotelu, a tak zakončila svoj vydarený, neplánovaný výlet.

GPS: 40°58'11.2"N 20°49'52.9"E

Text a foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: Oskár Mažgút