Japonsko: Prírodné symboly

Môžeme to vidieť už na úplne banálnej vete, ktorá sa často objavuje v učebniciach japončiny: „V Japonsku sa striedajú štyri ročné obdobia…“ Túto pre nás úplne samozrejmú informáciu Japonci nezabúdajú zmieniť takmer pri každej diskusii o počasí. Dokazujú tým štátom, ktoré ležia viac na juhu, že pokiaľ ide o počasie, tak Japonsku sa nemôžu vyrovnať.

Ešte viac než štyri ročné obdobia, si potom cenia horu Fudži. Aj pre mladých ľudí, ktorí sú schopní baviť sa o J-pope, japonskej populárnej hudbe, a anime, predstavuje Fudži dobrú tému na nadväzovanie rozhovoru. Obdivujú jej krásu a snehovú čapičku, chodia ju fotiť. Pokiaľ je pekné počasie, dá sa Fudži obdivovať aj z ulíc Tokia, väčšinou je však schovaná v hmle a smogu, ktorý nad Tokiom vytvára akúsi šedú bublinu, ktorá v noci spôsobuje, že obloha chytá žltavý odtieň.

O kráse Fudži bolo v Japonsku napísaných mnoho básní a jej podoba je zachytená napríklad aj na drevotiskoch zo sedemnásteho storočia. Taktiež inšpirovala spisovateľa divadelných hier, ktoré pojednávali o spoločnej samovražde milencov, ktorí sa pre odlišný pôvod nemohli vziať. Dodnes sú k Fudži privolávaní hasiči, aby z jej krátera vyprostili mŕtve telá nešťastne zamilovaných, ktorí sa rozhodli ukončiť svoj život skokom do jej útrob.

Verejnosť sa môže na horu vyšplhať, dá sa to však iba v letných mesiacoch, kedy na jej vršku neležia dva metre snehu. Pokiaľ sa rozhodnete Fudži zdolať, tak je dobré vziať si na seba naozaj teplé oblečenie, čím vyššie sa totiž dostanete, tým viac vám bude zima. Taktiež nie je dobré zliezať ju bez sprievodu. Mnoho ľudí pri výstupe kolabuje, prevažne kvôli rýchlej zmene tlaku. Na Fudži sa navyše lezie v noci, aby turisti neboli ochudobnení o východ slnka nad Tokiom, takže nie je ťažké zísť z cesty, ktorá sa v polovici hory zmení z čistinky na rozdrvenú lávu. Pozdĺž trasy sú postavené záchytné stanice, kde sa dá odpočinúť alebo si nad ránom dať slížovú polievku. Napriek tomu, že cesta hore je veľmi únavná, výhľad z vršku hory, naozaj stojí za to.

Ďalším typickým symbolom japonskej prírody sú už zmieňované sakury - čerešňové stromy, ktoré síce nenesú ovocie, zato nádherne kvitnú. Ružové kvietky sa na sakurách udržia maximálne dva týždne. Čím rýchlejšie odkvitnú, tým lepšie pre Japoncov. Pravá krása je totiž podľa nich pominuteľná. Keď sakury začínajú rozkvitať, celého Japonska sa zmocní sakurové šialenstvo. Ľudia chodia do parkov na tzv. hanami - pikniky pod rozkvitnutými stromami, vo večerných správach sa štrnásť dní vysielajú informácie o sakurovej fronte. Stromy totiž nerozkvitnú v celej krajine naraz, na severe rozkvitajú neskôr, preto je potrebné informovať obyvateľov o tom, ako je na tom ich región. Najkrajšie je potom Japonsko v kratulinkom období hanafubuki, v preklade kvetinovej víchrici, čo je termín pre opadávanie sakurových kvietkov. V tom čase v každom meste v Japonsku poletujú drobulinké okvetné lístky a všetko je, ako by povedali Japonci: „Totemo kirei“, naozaj krásne.

Text/foto: Anna Jarchovská

Preklad: O. Maňáková