Island: Cesta juhom po ceste č.1. - I.

Selfoss a tak ďalej….

Supermarket Bónus, kde sa dá lacno nakúpiť, niekoľko príjemných kaviarní, KFC, ak sa vám cnie po kuracích krídelkách. Rovnakú zastávku na doplnenie zásob, benzínu alebo prípadné presadnutie do iného autobusu, predstavujú aj ďalšie mestečka, cez ktoré jednotka na juhu prechádza: Hella a Hvolsvöllur skutočne ničím neohromia. A ak predsa, je to svojou veľkosťou. Najmä Vík, „centrum“ južnej časti Islandu, kam sa okružná cesta doberie po dlhých osemdesiatich kilometroch od poslednej civilizácie, prekvapí svojou malosťou. Ohraničený z každej strany jednou čerpacou stanicou, skladá sa Vík z niekoľkých domčekov rozosiatych v údolí medzi zelenými kopcami. Mestá skutočne nie sú hlavná islandská atrakcia. Tou je čistá a nespútaná príroda. Občas má človek pocit, že sem ľudia prišli iba na skok, postavili provizórne sídla a cesty, a o chvíľu zasa zmiznú, a islandskej prírode potom nedá veľa práce navrátiť sa k prvotnej nepoškvrnenosti.

Zašlá sláva Eyrarbakki

Rybárska dedinka Eyrarbakki na morskom pobreží 12 km na juh od Selfossu nevyzerá tak, ako by si človek takéto miesto predstavoval. Žiadny romantický prístav s hompáľajúcimi sa bárkami alebo zátoka s pokojným morom. More tu vlastne ani nevidno, dedina je od neho oddelená pobrežným valom, po zátoke tiež ani vidu ani slychu, domčeky sú naskladané jeden vedľa druhého pozdĺž kilometer dlhej hlavnej cesty. No Eyrarbakki bol kedysi hlavný islandský prístav, a tak disponuje námorníckym múzeom a hlavne jedným z najstarších islandských domov, postaveným Dánmi už v roku 1765. Za najpozoruhodnejšiu stavbu však možno označiť väzenie, stojace pri vjazde do dediny. Ide o najväčšie islandské väzenie, ktoré by sa však v medzinárodnom meradle mohlo zúčastniť súťaže o najmenšie väzenie sveta, lebo je veľké asi ako dva spojené rodinné domy dohromady. Jasný dôkaz toho, že Island je jednou z najbezpečnejších krajín na svete s takmer nulovou kriminalitou.

Vyhliadková jazda islandskou krajinou

Juh Islandu je nádherne zelený, vďaka pastvinám, rozkladajúcim sa kam až oko dovidí, na ktorých sa pasú hlavne islandské kone. Miestni farmári sú na ne adekvátne hrdí a väčšina z nich si myslí, že koňov nie je – a nikdy nebude – na Islande dostatok. Zákon zakazuje návštevníkom voziť do krajiny akúkoľvek použitú jazdeckú výstroj, od sediel až po rukavice, aby sa islandský kôň nenakazil hocijakou neznámou chorobou. Pri ceste islandskou krajinou kone vidno všade, pasú sa, polihujú alebo postojačky odolávajú islandskému vetru.

Farmári sa tu však nevenujú iba koňom, prípadne ovciam a kravám, no aj stromom. Kedysi dávno bol Island zalesnený, no v dôsledku vysokej spotreby dreva na kúrenie a stavby postupne všetky lesy vyrúbali, takže dnes tam o strom takmer nezavadíte. To by však mohli zmeniť tzv. stromofarmy – podniky, zaoberajúce sa výhradne pestovaním stromov. Osud tohto projektu je však neistý. Kým taký strom vyrastie, trvá to desiatky rokov a väčšina fariem vznikla iba nedávno. Ich majiteľom teda neostáva ako trpezlivo čakať dvadsať – tridsať rokov, kým sa uvidí, či ich snaha mala nejaký zmysel. Či ich stromy pôjdu na dračku, alebo sa nik nebude zaujímať o obnovu zalesnenia Islandu.

Text/foto: Anna Žilková

Preklad: Jiří Výborný