Indonézia: Nie, celá nezhorela VI. – Jáva: Modré plamene a nosiči síry na sopke Ijen
Pri ceste leží pár sírnych kameňov (hneď si ich poťažkávame). Zarazilo nás, aké sú ťažké, veď ten chlap ich niesol v košoch tak veľa! Jeden nosič vraj nesie okolo 100 kg. Klobúk dole! Za týchto 100 kg síry dostane iba 100 000 IDR (cca 200 Kč, alebo okolo 7 eur). Každý nosič odnesie väčšinou dve várky a nastupuje ďalšia smena. Niektorí nosia síru k bráne stále v košoch, iní sírne kamene nakladajú do vozíkov, ktoré si najprv vyniesli na chrbtoch hore. Pracuje sa tu vo dne i v noci. Sírny zápach je už neznesiteľný, a tak si z ruksaku vyťahujeme rúška.
Klesáme hlboko do kráteru. Modré plamene sa stále zväčšujú. Pred nami je smradľavá hmlová stena, v ktorej pracujú robotníci. Sú usilovní ako mravci, a dokonca tak vedľa veľkých žltých balvanov aj vyzerajú. V ich pozadí sú impozantné modré plamene, ktoré dominantne plápolajú, pokiaľ sa medzi náš pohľad nedostane veľký smradľavý oblak. Snažíme sa pred ním trochu utiecť, čo sa nám však veľmi nedarí. Jedine dobrý smer vetra vás môže vyslobodiť. Veľmi nás prekvapilo, že niektorí robotníci nemajú rúška ani respirátor.
Pozeráme do veľkých modrých plameňov. Naozaj si to užívame, pretože niečo takéto sme nikdy nevideli a asi ani neuvidíme. Plamene šľahajú až do niekoľkých metrov a majú teplotu väčšiu než 500 stupňov Celzia. V diaľke vidíme aj plamene, ktoré stekajú ako modrý potok. Mysleli sme si, že šľahajú priamo zo zeme, čo evidentne nie je pravda. Keď mraky na chvíľu ustúpia, je vidieť systém veľkých čiernych trubiek, ktorými vedie sírny plyn.
Pred nami vidíme robotníka, ktorý drží hadicu a „hasí“ vytekajúcu síru. Vodu berie pravdepodobne z jazera, ktoré sa nachádza kúsok od neho. Údajne je to najkyslejšie jazero na svete, ktoré má vďaka kyseline sírovej a chlorovodíkovej nižšiu hodnotu pH než 0,3. Jeho kyslosť vraj negatívne ovplyvňuje aj okolité vody.
Hneď ako síra stuhne, pridávajú ruky k dielu aj ďalší robotníci, ktorí ju rozmlátia na kusy a následne odnášajú. Sírne kamene nakladajú do prútených košov. Keď sú koše vyvážene naplnené, položia si bambusovú tyč na rameno a čaká ich náročný výstup z kráteru. Cestu im ešte sťažujú davy turistov. Toto všetko sa deje pod jasnou oblohou plnou hviezd. Táto drsná suchá sopečná krajina má svoje neuveriteľné kúzlo.
Samozrejme, že je možné vydať sa na sopku Ijen za bieleho dňa. Pohľad na jazero vo vnútri kráteru je zase úplne iný. Okolo celej kaldery vedie úzka cesta, ktorú si môžu návštevníci prejsť. Modré plamene však počas dňa nie sú vidieť. Z tohto dôvodu si mnoho ľudí volí radšej výstup v noci. Každá denná doba má však niečo do seba, ideálne je preto vyjsť neskoro v noci, aby ste kráter videli aj za dňa.
Celý výstup a zostup späť na parkovisko trvá necelých 5 hodín (dole pri robotníkoch sme pobudli asi 50 minút). Musím povedať, že na Ijen spomínam veľmi často, tiež vďaka softshellovej bunde, ktorú som mala na sebe. Aj po vypraní v pračke je stále cítiť sírou.
Cesta z parkoviska pod sopkou do mesta Bondowoso trvá jednu hodinu. Rozlúčili sme sa s naším milým šoférom a len tak tak sme dobehli trajekt na ostrov Bali (15 000 IDR na osobu – cca 30 Kč alebo približne 1 euro). A ako to tam vyzerá? S tým vás zoznámim v budúcom článku, ktorý si určite nenechajte ujsť.
GPS: 8°03'28.9"S 114°14'31.0"E
Text a foto: Martina Brožková
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |