Čína: pohľadom novinára XVII: Kláštor Ta'er 2

V 50. rokoch totiž Číňania a Mao Ce-tungova „kultúrna revolúcia“ nemilosrdne zničili všetko staré, tradičné a náboženské, čo nezapadalo do ich predstavy ideálnej komunistickej spoločnosti. Tibetské budhistické kláštory sa so svojimi hlboko zakorenenými náboženskými tradíciami stali jedným z hlavných terčov systematického „vymetania diabla“. Mao Ce-tungove Červené gardy nechali stáť iba malý zlomok kláštorov a všetky ostatné boli aj s časťou svojich obyvateľov pochované.

S rekonštrukciou zdevastovaných budhistických sídiel sa začalo až v 80. rokoch minulého storočia. Čínska vláda sa v rámci „otváraniu sa západu“ pustila aj do snahy o „zachovanie a rozvoj pôvodnej tibetskej kultúry aj náboženstva“. Opravy stáročných palácov rozhodne nefrčia tak rýchlo ako stavby diaľnic a železníc, výsledok je ale predsa len vidieť a my novinári sme tu opäť pre to, aby sme doma hlásali, ako sa Peking stará.

Kláštor Ta´er patrí k jedným z tých, do ktorých sa investovalo naozaj veľa. Navyše, ako nám sprievodkyňa zdôrazňuje, na svoju prevádzku dostáva štedrý príspevok od štátu a samotní veriaci tiež nie sú lakomí. Zdrojom financií sú isto iste aj turisti – nájdeme tu dokonca aj veľký obchod so suvenírmi a kaviareň s terasou a výhľadom do kraja.

Typickou výzdobou sú sošky Budhu v žltej čapici, ktoré vyobrazujú Congkhapu, zakladateľa sekty Žltých čapíc, ktorých hlavou je dnes dalajláma. Congkhapa sa narodil sto rokov predtým, než sa začal kláštor budovať. Vystavali ho práve v mieste jeho rodiska. Najkrajší a najcennejší chrám komplexu má pozlátenú strechu – slniečko tu odráža lúče od 100 kilogramov zlata. Bez tmavých okuliarov sa ten pohľad ani nedá zniesť.

Kochám sa všetkou tou krásou, ale pozlátka už bolo dosť a turistov na qinghajské pomery tiež. Chcem vidieť niečo viac a viem, kam sa vydať. Nenápadne sa vytratím zo skupinky kolegov a vydám sa po najbližších kamenných schodoch smerom do kopca. Po pár krokoch si už užívam úžasný panoramatický pohľad a teším sa, čo uvidím úplne hore, mimo všetkých hlavných palácov, chrámov a cesty.

Po oboch stranách schodiska stoja domčeky, terasovito nastavané nad sebou. Na ich opravu zatiaľ asi peniaze nezvýšili – sú otlčené a vyblednuté, o to viac ma berú za srdce. Stúpam hore úplne sama, vyzerá to, že tu nikto nežije, stretávam len pár ryšavým mačiek na rímsach. Konečne posledný schod a ja sa ocitám v obyčajnej záhrade, kde sa pasú ovce, a v diaľke vidím troch staručkých mníchov, ktorí sedia pod stromom. Nechcem ich vyrušiť, tak sa len kochám výhľadom a užívam si pokojnú atmosféru akoby stranou od civilizácie, ktorá je pár metrov pod nami.

Pohľad na hodinky je neúprosný, za pár minút máme odjazd. Ešte raz sa tu otočím a už bežím po schodisku nazad dole. Zrazu za jedným z domčekov míňam uzučkú uličku, ktorou sa pomaličky pohybuje starý mních. Je zhrbený, nevidí ma, myslím si, namierim objektív a cvaknem, nemôžem odolať. Zvuk foťáku ma ale prezradí a než sa spamätám, preletí mi tesne okolo hlavy obrovský kameň a mních začne hlasno nadávať a hroziť. Utekám, čo mi nohy stačia, nechcela som ho uraziť, ale reakcia ma naozaj šokovala – stačilo pár centimetrov a mala by som dieru v hlave. Ako je vidieť, aj budhistickí mnísi sa dokážu pekne rozzúriť.

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: O. Maňáková