Čína: pohľadom novinára XIII: Provincia Qinghai - v škole

Nevľúdny pohľad sa rázom zmenil. Zo školských dverí vybehli v dvoch radách neuveriteľne krásne drobné deti v krojoch, ktoré sa len hemžili farbami. Nikdy som nevidela pokope toľko tak úprimných radostných úsmevov v jednej chvíli. Asi šesť až desaťroční školáci sa zoradili do dokonalých radov tak, že prvé dievčatko stálo priamo pred dverami autobusu.

Začalo neuveriteľne emotívne vítanie. Vystupovali sme z autobusu a deti nám po jednom vešali na krk biele šály, rovnako ako na farme, prejav priateľstva a úcty k hosťom. V momente, keď sme boli všetci ozdobení, sa do tej doby poriadne zoradení školáci začali poštuchávať, ich prirodzený smiech sa zmenil v chichot, chlapci v hnedých alebo šedých klobúčikoch začali vyvádzať, my sme rýchlo vyťahovali kamery a foťáky a chlapci boli ako vo vytržení. V hlúčikoch nás obklopovali, snažili sa dostať čo najbližšie k objektívom, pózovali, neustále sa smiali a očividne prežívali pre nich dosť nevšedné chvíle.

Dievčatká boli o poznanie pokojnejšie a plachšie, aj keď im čierne oči svietili a tváričky mali rozosmiate. Srdce som mala naozaj až v krku – toľko krásy a čistoty ma hlboko dojímalo. Dievčatká oblečené v dlhých rôznofarebných vyšívaných sukniciach zdobili červené klobúčiky, z pod ktorých im po chrbtoch a ramenách splývali desiatky dlhých čiernočiernych vrkočov. Parádnice mali navyše na klobúkoch pripevnené rôzne ozdoby – koráliky, kvetinky, farebné pierka… Žltá, modrá, červená, fialová, zelená – kompletná škála farieb na slávnostnom oblečení dokonale podtrhovala detskú pleť s farbou mliečnej čokolády.

Pravidlá a dril po čínsky

Užívali sme si mumraj na školskom dvore, fotili, točili, keď zrazu zazvonilo. Do detí ako by niekto strelil – všetky sa vrhli ku školským dverám, poslušne sa zaradili a my sme pre ne odrazu prestali existovať. Disciplína, ktorú náš západný svet stratil možno pred sto rokmi. Šokovane sme zostali stáť a čakali, čo sa bude diať. Vyjednávanie s učiteľmi a našimi sprievodcami dopadlo skvele – môžeme ísť do tried, samozrejme potichu a pokojne.

S kolegom kameramanom vstupujeme do školskej budovy – okrem niekoľkých dverí do tried tu nie je žiadna výzdoba, žiadne skrinky, obrázky, len holé zašlé steny. S kolegami novinármi sa rozdelíme do tried, v tej našej prebieha výučba matematiky. Som absolútne konšternovaná – viem, akí exotickí sme pre deti, aký výnimočný deň dnes majú, napriek tomu, keď prekročíme prah triedy, ani jeden zo školákov k nám neobráti zrak. Všetky oči uprene pozerajú smerom k tabuli, ktorá je celá popísaná pre nás nerozlúštiteľnými znakmi, v rímskych čísliciach sa tu krčí len jediné číslo – 349. Učiteľ recitoval akési poučky a deti zborovo opakujú. Potom sa začne vyvolávať k tabuli – snáď všetky ruky sú hore, nikto nechce zostať pozadu. A opäť dril, dril – z môjho pohľadu učiteľ vyložene reve, malí školáci sedia ako pravítka na tvrdých stoličkách a ani sa nehnú a odpovedajú jedným hlasom alebo opakujú po svojom veľkom vzore.

Pozorujem triedu a mám pocit, že som sa preniesla do 19. storočia. Katedra aj lavice sú z dreva, bližší pohľad prezradí, že už slúžili niekoľkým generáciám, prevedenie je minimalistické. Každé dieťa má na lavici jeden ohmataný zošit, kam si zapisuje obyčajnou ceruzkou. Tí šťastnejší majú aj brožovanú učebnicu. Nič viac tu ale nenájdeme.

Konečne zazvoní a máme prestávku. Malí qinghajskí školáci sa opäť zmenia na bandu rozjarených výmyselníkov. Chlapci posunkami presvedčia slovenského kameramana, aby si s nimi zakopal. Mnohí z nás neodolajú a berú deti do náručia – pre tie okolostojace je to z akéhosi dôvodu neuveriteľne smiešne, a tak sa veselo chichocú. Ja sa od jedného z učiteľov snažím dozvedieť viac o miestnej škole.

Sme v jednej z najzaostalejších oblastí Číny, povinná školská dochádzka sem prišla len nedávno a my máme tú česť stretnúť sa s deťmi negramotných polonomádov, ktorí žijú v horách, živia sa pastierstvom a do nížin zostupujú len v mrazivých zimných mesiacoch. Vláda v Pekingu sa snaží zmeniť ich životný štýl, na mnohých tlačí, aby sa presťahovali do miest. Oficiálne ide o zlepšenie ich ekonomickej situácie, inak je ale jasné, že centrálna vláda sa len snaží získať kontrolu nad odľahlými oblasťami.

Miestna škola má 5 tried – vzdelanie, ktoré dá deťom, teda odpovedá zhruba nášmu prvému stupňu. Na rozdiel od základných škôl v rozvinutejších provinciách sa tu ale učí len čínština, matematika a šport. Na viac predmetov nie je čas – výučba totiž končí v momente, kedy udrie zima. Škola nie je vykurovaná a na modernizáciu zatiaľ nie sú peniaze. Aha. Preto sme tu my – západní novinári – máme svetu šíriť správy, že existuje kút sveta, ktorý by uvítal pomoc. V Qinghaji je už mnoho škôl, ktoré sa dajú zrovnávať s tými našimi – väčšina je to ale výsledok mravčej práce rôznych západných nadácií a sponzorov. Vryjem si to do pamäte a viem, že o „našej“ škole budem naozaj písať.

Aj keď sa nám niektoré miestne fakty zadajú smutné a nespravodlivé, tieto deti žijú krásny a šťastný život. Aspoň zatiaľ. Je otázkou, nakoľko im ho v budúcnosti základné vzdelanie spríjemní. Na záver návštevy sa preto školákov ešte vypytujem, čím by chceli v dospelosti byť – všetci do jedného odpovedajú rovnako: „Chcem byť učiteľom. Chcem byť učiteľkou.“ Úžasné. Autorita a úcta k ľuďom, ktorí im dávajú vzdelanie a tým snáď otvárajú cestu k jednoduchšiemu životu, je absolútna.

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: O. Maňáková