Čína: pohľadom novinára V. - Život v uliciach Pekingu

Peking má v podstate len štyri akési hlavné ulice, ktoré sú neskutočne dlhé, ale pokiaľ sa držíte rovnakým smerom, nehrozí, že by ste sa stratili. Zablúdiť sa určite dá v spleti hutongov v starej štvrti alebo pod strechami mrakodrapov, ale tomu sme sa obozretne vyhýbali vediac, že šanca na prípadnú pomoc je pri miestnej absencii angličtiny takmer nulová.

Prvá slobodná prechádzka po chodníkoch pekingských bulvárov nemá ďaleko od šibalsky pripravenej prekážkovej dráhy. Vyhýbame sa stojanom so všemožným tovarom, stolčekom a plastovým stoličkám minibufetov, na každom rohu potom skupinke Číňanov, ktorí si krátia voľnú chvíľu pri kartách, kockách a ďalších stolných hrách. Nájsť voľnú lavičku na krátky odpočinok tiež nie je úplne jednoduché - mnohé sú obsadené spokojne spiacimi ľuďmi s taškou pod hlavou alebo novinami cez tvár. Ale pozor – rozhodne to nie sú bezdomovci! Číňania síce takmer nepoznajú odpočinok a pracujú vo dne v noci, spánok po obede si ale doprajú takmer vždy, a to tam, kde je to najschodnejšie – ako sa dozvedám neskôr, nariaďuje im to dokonca zákon.

Prepletáme sa medzi desiatkami cyklistov, pokrikujú na nás obchoduchtiví rikšovia, cestu nám občas skríži šnúra na bielizeň, natiahnutá naprieč chodníkom. Vyhýbame sa robotníkom, ktorí svedomito vymieňajú poničené dlažobné kocky a keď tak počítam, zdá sa, že je tu jeden opravár na jednu kocku. Policajné hliadky dbajú na poriadok v zhruba päťdesiatmetrových odstupoch, väčšinou sú ale v družnom rozhovore, pofajčievajú, posedávajú a nijako nebudia dojem bdelosti.

Keď míňame jeden z priľahlých parčíkov, zastavíme sa a pozorujeme skupinu ľudí v dôchodkovom veku, ktorí synchrónne cvičia a tancujú v rytme príjemnej čínskej melódie. Park je vybavený rôznymi kovovými konštrukciami, ktoré nám najprv pripomínajú detské preliezačky, potom ale vidíme, že sú to posilňovacie a preťahovacie stroje. Čínska vláda totiž dbá o zdravie svojho ľudu, takže podobné úkazy neskôr uvidíme ešte mnohokrát.

Prechádzka Pekingom je tiež nekonečnou prehliadkou tých najúžasnejších slnečníkov. Dámy a slečny pod nimi chránia svoju tvár pred ostrými slnečnými lúčmi, bledá pleť je totiž kritériom miestnej krásy. Nežné pohlavie preto bez slnečníka nestretnete a ja ľutujem, že u nás v Európe sme my ženy o ne ochudobnené. Je to totiž nádherný módny doplnok – Číňanky menia slnečníky asi tak ako my kabelky alebo lodičky – k oblečeniu musia ladiť farbou, motívom a materiálom.

Okrem slnečníkov si všímame aj všadeprítomné bandasky, ktoré majú chodci v rukách, cyklisti v košíku alebo zavesené na riadidlách a pouliční predavači vždy niekde po ruke. Majú v nich nenahraditeľný a najobľúbenejší domáci nápoj – čaj. Ráno si do svojej bandasky nasypú obľúbenú zmes a počas dňa ju len zalievajú horúcou vodou, ktorá sa dá zadarmo dostať takmer všade. Naše sympatie si ale Číňania získajú skôr tým, že vo svojom rebríčku pitných favoritov majú pivo hneď na druhom mieste.

A práve dobre vychladený zlatý mok je cieľom našej ďalšej vychádzky – tentoraz nočnej. Pivo sa dá zohnať v každom obchodíku, ktorý ako by z oka vypadol našim vietnamským večierkam. Zažívame ale opakované sklamanie – chladené nápoje nemajú. Sadáme si teda na lavičku, popíjame pivo s neuveriteľnou teplotou júnového pekingského vzduchu a užívame si bezstarostnú náladu nočného veľkomesta.

Obchodný ruch sa moc nelíši od toho denného, ulice sú, ale na rozdiel odo dňa, preplnené robotníkmi, ktorí ako armáda vyrazili opravovať to, čo sa cez deň poničilo. Kúsok odtiaľ, na zelenej ploche, sledujeme partiu omladiny, ktorá sa vybavila monštruóznym kazeťákom a reprákmi, z ktorých sa rozlieha hlas Madonny. Všetci sa smejú a tancujú. Vôbec to neruší skupinu starších žien naproti cez ulicu, ktoré sa za sprievodu pomalej tradičnej hudby s vejárom v ruke nežne vlnia. Ožiarené pouličnými lampami vyzerajú ako víly. Cítim krásu tunajšej spontánnosti, vnútorného pokoja a radosti zo života a je mi ľúto, že nič z toho sa nedá kúpiť, odviezť, darovať…

Text/foto: Andrea Fantová

Preklad: O. Maňáková