Belgicko: Brusel - raj pre lenivých cestovateľov I.

Mám za sebou celonočnú cestu v dodávke riadenej zmäteným poľským vodičom, ktorý ma doviezol zo Strakoníc až sem, do Štrasburgu. Dal som mu prednosť pred vlastným pomaturitným večierkom. Problém je v tom, že ešte pred chvíľou som omylom stál na zlej strane diaľnice a teraz ma jeden Francúz doviezol na miesto, ktoré je absolútne nevhodné na stopovanie.

Po dvoch hodinách utrpenia mi konečne zastavuje jeden z miestnych a odváža ma na benzínku priamo naproti tej, kde som predtým omylom stopoval. Cez diaľnicu vedie lávka... No čo už, času je ešte dosť, a tak opäť trpezlivo čakám. Po ďalších dvoch hodinách ma naberá kamión, ktorý ma dovezie priamo do hlavného mesta Európy. Šofér nie je príliš komunikatívny, a tak sa nechávam ukolísať rytmickým hojdaním kabíny a veľkú časť cesty prespím. O piatej hodine odpoludnia som na okraji Bruselu ponechaný svojmu osudu, našťastie však priamo vedľa električkovej zastávky, a tak sa už o hodinu neskôr môžem privítať so svojou hostiteľkou a kamarátkou Aňou. Už deviaty mesiac tu pracuje ako dobrovoľníčka v detskom domove, ale celý tento týždeň má voľno, a tak sa mi môže plne venovať. Geniálne, s tým som ani nepočítal. V meste síce práve prebieha Jazz Maraton, ale energie mám teraz ledva na sprchu, večeru a presun do postele. Kultúru si môžem užívať zajtra.

V pol jedenástej (o niekoľko hodín skôr než som čakal) vyrážame do mesta a prechádzame trh na Gare du Midi. Majitelia stánkov, predovšetkým Arabi, vykrikujú čosi o najlepších cenách a najvyššej kvalite a snažia sa prehlušiť hukot davu nakupujúcich. Teda, po pravde im nerozumiem ani slovo, ale čo iného by mohli kričať? Svoje prvé eurá utrácam za trs banánov a pol kila sladkých zemiakov a snažím sa z trhu čo najrýchlejšie zmiznúť. Prepliesť sa davom nie je príliš ľahké a Aňa sa mi neustále niekde stráca, ale po niekoľkých minútach tlačenice sme konečne zase na voľnom priestranstve. Prichádza čas ideálny pre šálku dobrej kávy a nasledujúce tri hodiny trávime preto v kaviarni.

Na hlavnom pódiu Jazz Maratonu začína hrať posledná kapela. Free jazz, šialenosť tretieho stupňa a očividne rovnaký bubeník rozvalený na kancelárskej stoličke. Väčšina ľudí s nechápavými výrazmi odchádza a ja som v siedmom nebi. Áno, verejne priznávam, že môj hudobný vkus naozaj nie je „normálny“. A keď sa po chvíli pridávajú štyria tanečníci so svojimi nepochopiteľnými robotickými pohybmi, zostávam len sedieť s otvorenými ústami.

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková