Argentína: Z La Riojy do Tucumánu – zoznamujeme sa aj s tradíciami

Aj keď sa nám La Rioja zdala ako malé a príjemné mesto, vymotať sa z nej a dôjsť autobusom na nejakú výpadovku bolo zložitejšie. Navyše za mestom vraj nie sú príliš bezpečné oblasti. Okrem toho je tam množstvo odpadkov, až sa človek sám seba pýta, kde sa to ocitol. Bohužiaľ aj v autobuse bežne vidíme ľudí otvoriť okno a vyhodiť nejaký obal, však vonku sa to stratí.

Pri stopovaní nám zastaví Augusto, povolaním biochemik. Práve ide domov a čaká ho súťaž vo folklórnych tancoch. Pre niekoho je Argentína synonymom pre tango, tu to sú ale folklórne tance – Chacarera a Malambo. Vystupujú tu postupne skupiny od najmladších až po najstarších.

Tanec Chacarera je zmeskou indiánskej a španielskej kultúry a sprevádzajú ho piesne v španielčine a kečuánčine. Kým Chacarera je tanec v páre, kde tancuje muž so ženou pri ľúbeznej a harmonickej hudbe, Malambo tancujú len sólovo muži. Alebo tancujú proti sebe, aby preukázali, kto z nich má v tanečných krokoch lepšie schopnosti, rozmanitosť a presnosť. Náročnosť krokov sa dá dobre vidieť pri najmenších tanečníkoch, pretože niektorí občas aj spadnú.

Aj pozorovanie dospelejší, keď sa vonku pripravujú a nacvičujú presnosť svojich krokov pri hrdom a prísnom výraze v tvári, je veľmi zaujímavé. Tento tanec vychádza z tradície gaučov. Gaučovia sú obdobou amerických kovbojov. Boli to slobodomyseľní kočovníci v oblasti Pampy, ktorí boli schopní uloviť si zdivočelý dobytok, zabaviť sa pri vlastnej muzike a pri sporoch neváhali siahnuť po noži. Po vyhlásení nezávislosti už ale nemali v novej spoločnosti svoje miesto. Augusto nám vysvetľuje, že tým, ako gaučovia trávili mnoho hodín v sedle, tak akonáhle zasadli, poklepávali nohami, aby si ich pretiahli. A práve takto mal vzniknúť tanec Malambo. A jeden gaučo má dokonca takmer po celej krajine svoje svätostánky. Okrem legendy Difunta Correa je ďalšou legendou Gauchito Gil. Pre niekoho bol len zlodejom, pre iných „Robinom Hoodom“, ktorý bohatým bral a chudobným dával a bol nevinne popravený. Pre svätostánky je typická červená farba a uviazané červené stuhy. Niektorí šoféri vždy pri svätostánku zatrúbia.

V dnešnej modernej dobe nás už ani neprekvapuje, že tanec Malambo tancujú aj niektoré ženy. Okrem tanca vyskúšame aj výborné miestne empanadas s mletým mäsom. Dospelí sa zahrievajú alkoholom a nám je jasné, že táto tanečná súťaž bude určite pokračovať až do ranných hodín.

Navečer sa autobusom presúvame do mesta San Miguel de Tucumán, hlavného mesta provincie Tucumán. Jeho historický význam spočíva v tom, že je miestom vzniku a podpísania Deklarácie nezávislosti 9. júla 1816. San Miguel de Tucumán vybrali pre zhromaždenie preto, že bol geograficky rovnako vzdialený od všetkých provincií a bol bezpečným a neutrálnym miestom. Hlavnou pamiatkou mesta je tak Casa Histórica de la Independencia, kde bola v roku 1816 vyhlásená nezávislosť. Teraz je to veľké moderné mesto s koloniálnymi pamiatkami, kde človek takmer nestretne turistov, no napriek tomu tu je niekoľko hostelov.

Mesto je postavené v šachovnicovej podobe a len niektoré budovy boli prestavané. Obecne si však ponechali svoj pôvodný vzhľad so zachovalými vzormi i materiálmi. Hlavné námestie Plaza Independencia bolo postavené počas koloniálneho obdobia, časom sa však rozrástlo a stalo preplneným centrom obklopeným barmi a múzeami. V jednom z rohov hlavného námestia sa nachádza najvyššia verejná budova Casa de Gobierno. Pri hlavnom námestí sa nachádza aj Iglesia Catedral, jeden z troch najstarších kostolov v Argentíne. V meste je mnoho pekných historických budov, napr. Basílica Menor de la Merced alebo budovy Ex Legislatura a Teatro San Martín. Aj keď je mesto Tucumán dosť veľké a je tu mnoho pekných budov, orientácia je vďaka turistickým informačným tabuliam veľmi jednoduchá.

GPS: 26°49'59.6"S 65°12'10.7"W

Text a foto: Tomáš Novák

Preklad: O. Maňáková