Od dôb, kedy sa po zasnežených Tatrách preháňal Jaroslav Marvan ako legendárny pražský revízor, uplynuli desiatky rokov. Zotavovňa Morava, do ktorej za svoju obetavú prácu dostal poukaz na rekreáciu, doteraz stojí v Tatranskej Lomnici. Ráz krajiny sa však podstatne zmenil. Z tatranského úpätí zmizli stromy. Rástli stovky rokov, aby potom podľahli jedinej víchrici. November 2004 pre Slovákov ostal najväčšou ranou novodobej histórie. Ešte po piatich rokoch ostáva spomienka na veternú zmršť živá. Dýcha na vás zo všetkých strán, z miest, kde ešte „nedávno“ stáli statné stromy, z nečakane sa objavivších vyhliadok a nakoniec aj z miestnych ľudí.

Skaza za oknami moderného vlaku

Počas cesty „električkou" vás ktosi v troch svetových jazykoch nabáda, aby ste si označili cestovný lístok. Eurami zaplatíte za komfort v modernom vlaku. Hmlu občas presvieti slnko. Čím vyššie k tatranským vrcholkom, tým intenzívnejšie je badať, akou silou príroda vládne. Na pustých stráňach trčí len zopár oholených stromov, ktoré odolali prudkým nárazom vetra. Na obdiv sa vystavujú budovy v alpskom štýle, ktoré sa ešte pred pár rokmi schovávali v hustom lesnom poraste. Medzi nimi aj Andělova Morava.

Poľská turistka, ktorá neskôr vystúpila na Štrbskom plese, na okamih nechala štúdium mapy a vyhliadla z okna idúceho vlaku. Jej oči zostali nechápavo visieť na vetrom zdevastovanej krajine. Miestni si už zvykli – nič iné neostalo. „Naša malá má teraz päť rokov a Tatry už pozná iba bez stromov," hovorí jeden z majiteľov penziónu v Dolnom Smokovci.

Hory bez lesov – mesto bez peňazí

Tatranské webové stránky neprestávajú útočiť na turistov a lákať ich do hôr. Heslo „Neotáčajte sa chrbtom, práve teraz vás potrebujeme,“ hovorí za všetko. Podľa miestnych víchricou utrpela nielen príroda, ale tiež turistický ruch. Iba veľmi pomaly sa vraj vracajú staré dobré časy. Na jeseň a na jar ostáva väčšina hotelov zatvorená. Tiež jedlo je lepšie objednávať v predstihu. Prechádzka spojená s náhodnou „štedrou večerou“ ostáva v období mimo turistickej sezóny, skôr nesplneným želaním. Hore v horách však všetko funguje tak, ako má. Nosiči, ktorí denne do horských chát na chrbte vynesú stovky kilogramov jedla, vďaka tomu nestrádajú.

Nič viac ako železnica

Málokto z tých, kto vyrazí do Vysokých Tatier, vie, že vlastne navštívi jedno z najväčších slovenských miest. Počtom miestnych častí by totiž pokojne mohlo konkurovať Prahe. Medzi pätnástkou štvrtí premáva moderný vlak. V hmle sa však odporúča vyraziť na stanicu s predstihom. „Električkou" sa dá pohodlne dostať až k Štrbskému plesu do výšky 1351 m n.m. Ďalej do Tatranskej Štrby a Štrby jazdí po špeciálnych ozubených koľajach „zubačka", vysoko do hôr potom lanovka alebo sa jednoducho šliape po svojich.

Text/video: Klára Svobodová

Foto: Štěpánka Svobodová