Slovensko: Cesta na legendami opradený Starý hrad

Starý hrad začali stavať v 13. storočí, ale nemal moc dlhú životnosť, pretože už v 16. storočí nastalo jeho pustnutie, nakoľko na druhom brehu rieky Váh postavili väčší hrad, ktorý prebral pôvodnú funkciu svojmu susedovi. A tou bolo stráženie považskej cesty a samozrejme vyberanie mýta. Počas svojho života vystriedal niekoľko názvov napríklad: Castrum Starigrad, Owar, Warma, či Varínsky hrad a nakoniec mu prischlo terajšie meno, používané dodnes.

Keď prišiel o miesto strážcu, nasťahovala sa doňho rodina Pongrácovcov, ktorá sa postarala o značný rozvoj. Pribudlo niekoľko miestností, predhradie s polkruhovou baštou i nejaké hospodárske budovy. Hrad rástol dobré storočie, lenže po čase aj tento rod opustil jeho múry a presunul sa do pohodlnejšieho kaštieľa. Do začiatku 18. storočia tam bývala vojenská posádka. Keď ho aj tá opustila, začal pustnúť a už nikdy nebol ako predtým.

Dnes je Starý hrad zrúcanina, ale nie je zaradená medzi pamiatky na Slovensku. Dokonca sa ani nevie, kto je jej majiteľ. Presnejšie, kto vlastní tento kúsok pozemku, na ktorom stojí. Vedie k nemu veľmi príjemná prechádzka popri Váhu ako stvorená na nedeľné popoludnie. Dostanete sa tam z dediny Strečno (neďaleko mesta Žilina). Čaká vás asi 20-minútová chôdza pozdĺž rieky po poľnej cestičke, a keď ju zdoláte, ocitnete sa na začiatku hory. Najskôr začína listnatý les, ktorý aj začiatkom leta má množstvo zoschnutých a sfarbených lístkov pri koreňoch stromov. Človek si pripadá, akoby bola práve farebná jeseň.

Po niekoľkých minútach – už po asfaltovej ceste – začínajú rásť ihličnaté stromy. Po ľavej strane jemne žblnkoce malý potôčik a ak sa vám pošťastí, možno zazriete aj nejakú srnu alebo iného lesného obyvateľa. Len čo dorazíte pod kopec hradu, začína trochu prudší výstup. Je tam označenie turistického chodníka, takže sa nemáte kde stratiť. Je celkom múdre pozerať sa pod nohy, nakoľko korene stromov trčia spod hliny. Keď vyjdete na „nádvorie", naskytne sa vám výhľad na samotný hrad, síce trochu zastretý množstvom stromov, ktoré tam napodiv rastú. Jedná sa o nerekonštruovanú zrúcaninu, preto si treba dávať pozor, ak budete loziť po bývalých stenách hradu, raz dva sa môžete ocitnúť hlboko pod hradom. Napriek tomu je odtiaľ prekrásny výhľad a rozhodne stojí za trochu námahy.

Na každom správnom hrade straší

Po troške skúmania minulosti možno natrafíte na dve legendy. Jedna z nich hovorí o milostnom trojuholníku. O pánovi hradu, richtárovej dcére a mladíkovi z podhradia. Ako to už býva, táto deva padla do oka obom mužom. Rodičia samozrejme usúdili, že pán hradu je lepšia voľba, a tak sa konala svadba a dvom zaľúbencom ostali len oči pre plač. Ženích v zranenej mužskej pýche vo svadobný deň zabil mladíka v snahe zbaviť sa soka. Mladá nevesta chodila každý deň na hrob plakať, až kým jej manžel nezakázal vychádzať z hradu. Keď ubehla nejaká doba, raz večer po pár pohároch vína zazrel nad hrobom stáť rytiera. Mysliac si, že ho trápi duch minulosti, vytiahol meč a odťal mu hlavu. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že odťal hlavu vlastnej manželke, ktorá v prestrojení chodila na mladíkov hrob. Ani sa nestačil v šoku nadýchnuť a trafil ho blesk, ktorý ho spálil na popol.

Druhá legenda nie je o moc veselšia. Rozpráva o rytierovi, ktorý našiel zaľúbenie v bezdôvodnom zabíjaní ľudí. Bolo mu jedno, kto mu prišiel pod ruku. Zabil muža, ženu, aj dieťa. Nehľadal žiadny dôvod či zámienku. Až do dňa, kým nestretol pustovníka, na ktorého zaútočil. Ten sa nestihol brániť, avšak podarilo sa mu svojho vraha prekliať večným nepokojom a trápením, až kým hradby Starého hradu nebudú pochované vo Váhu.

Starší obyvatelia veria, že aj vďaka tejto kliatbe zrúcanina hradu drží pokope aj po toľkých stáročiach. Dokonca rozprávajú, že dodnes rytier máta v jeho múroch. Ľahko sa tomu dá uveriť, keďže niekedy namiesto jemného vánku počuť šepot duchov. Tak pozor, nech na vás nevyskočí a nespadnete z múrov do Váhu vy.

Text a foto: Mária Koczová